Peter Bilý: Mužský strach z feministiek, teda z vlastnej emancipácie
Prečo je slovo feministka ešte stále určitým druhom nadávky aj v „slušných spoločenských kruhoch“, v ktorých by to človek nečakal? Minule som počul jedného pozornosťou masmédií vykrmovaného experta (prirodzene, experta na všetko) nahlas teoretizovať o tom, že rodová rovnosť je svojím spôsobom iba utopickou vidinou nejakých sociálnych inžinierov, či skôr sociálnych inžinierok zo skazeného, socialistického Západu, ako inak, veď na Slovensku v postavení žien všetko fantasticky funguje. Občas si spomeniem na tragikomickú siluetu istého hodnotového politika, ktorý si potrpí nielen na to, že je konzervatívny občan, vzorný katolík, ale aj správny chlap. V jednom z prezentačných rozhovorov sa priznal, že po počiatočných pokusoch o varenie to radšej nechal tak. Trochu prekvapujúce od otca troch detí, pre ktorého rodina je jednou z priorít jeho marketingového slovníka. Aha, takže potomkom a ctihodnému politikovi varí iba manželka, ale ak by to náhodou bolo naopak, znamenalo by to katastrofu, čo?
Dnes sa ma kolegyňa v zamestnaní spýtala: „Vieš variť? Žehlíš si sám?“ Mal som nepríjemný pocit, že asi vyzerám nesvojprávne, keď sa ma niečo také celkom vážne pýta, a čakal som, že vypočúvanie bude pokračovať otázkami o tom, či si viem sám nasypať cukor do kávy, zamiešať lyžičkou v porcelánovej šálke, vysmrkať nos, podpísať sa vlastným menom. Ale tieto absurdné konverzácie sú pre mnohých asi celkom normálne, zažil som aj horšie.
Je mi trápne, že ak idem na večeru do reštaurácie s nejakou ženou, po spoločnej konzumácii je účet za oboch kladený výhradne pod môj nos, akoby som to bol iba ja sám, kto práve dojedol, a automaticky by som ja mal byť tým, kto zaplatí za všetko. A tá netrpezlivosť čašníka, keď každý platí polovicu, či jeho rozpaky, keď platí všetko moja spoločníčka...
Je mi nepríjemné počúvať ponosy niektorých mojich „šťastne ženatých“ známych, ktorí naháňajú väčšie zárobky nie kvôli sebe, ale kvôli svojim „nežným“ polovičkám: „Ak tebe peniaze stačia, ale je to tvoja žena, kto si potrpí na vyšší životný komfort, prečo si naň nesnaží zarobiť sama?“ spýtam sa a viete si predstaviť ten bolestný úškrn na tvári môjho známeho...
Ak by nebolo sexizmu, nepotrebovali by sme feministky. Mám pocit, že muži potrebujú feminizmus ešte viac ako ženy, len o tom nevedia. Ak nejaký civilizovaný, demokratický štát tvoria dva približne rovnako veľké národy, očakáva sa, že jeho správa bude rozdelená proporčne medzi oba celky, „fifty-fifty“, pomerné zastúpenie atď... Nikto z toho nerobí postrach pozitívnej diskriminácie, niečo umelé, násilne nanútené, neprirodzené. Ak sa však spomenú nejaké minimálne kvóty reprezentatívneho zastúpenia žien a ich participácie na moci, hneď je z toho masaker spoločnosti, nebezpečný sociálny experiment, začiatok konca civilizácie. A to nehovoriac, že keď sa poukáže na rozdiely v zárobkoch medzi mužmi a ženami, ten, či skôr tá, ktorá to spomenie, je hneď onálepkovaná ako agresívna radikálka, militantná feministka či dokonca utopická ľavičiarka s totalitnými sklonmi...
Keď slovenský občan vidí maštaľné vystúpenia v parlamente plnom diletantských čurákov, keď si z času na čas prečíta masturbačné politické komentáre v mienkotvorných printových médiách, tých, neviem či úmyselne, alebo neúmyselne, do nemoty hlúpučkých verklíkovačiek písaných výlučne mužmi, keď vidí samoľúbe testosterónové koalície a opozície, nemôže nič iné robiť, ako držať slovenským feministkám palce. Nielen preto, aby muži stratili aspoň trochu svojej šimpanzej arogancie, ale aby sa konečne aj muži aspoň trochu emancipovali.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 10/2010.