Jakub Souček: Moderní Sizyfovia
Quatro, Jamie. 2015. Chcem ti ukázať viac. Bratislava : Inaque.sk. Preložila Aňa Ostrihoňová.
Keď som dostal ponuku recenzovať knihu od Jamie Quatro, nemal som žiadnu predstavu o spisovateľkinej poetike, ba ani o jej existencii. Absencia akýchkoľvek informácií o autorkinom písaní však pre mňa mala (okrem objaviteľského entuziazmu) výhodu neporovnávania textu s kontextom. Podobne aj pre slovenského čitateľa a čitateľku je debut Jamie Quatro Chcem ti ukázať viac tabulou rasou, ktorej percepčná vzdialenosť je len zdanlivá. Americká autorka totiž modeluje protagonistov a protagonistky, s ktorými sa recipient/ka môže ľahko stotožniť alebo v nich odhaliť svojich blízkych, susedov či kolegyne z práce. Autentickosť postáv plynie z odkrývania ich emocionality, až intimity a odhaľovania tabuizovaných tém a z nich plynúcich konfliktov medzi (pod)vedomými túžbami a spoločenskými, respektíve rodinnými záväzkami.
Ilustrácia na obálke knihy – polonahá bezruká figurína opretá o stenu s obrazmi a fotografiami – sugestívne zachytáva disproporciu medzi vonkajším a vnútorným prežívaním protagonistov a protagonistiek. Kuchynská zástera, ledabolo prehodená cez nahé ženské krivky, kontrastuje s krikľavo červenými perami a odhaleným prsníkom. Vytvára sa tak obraz, ktorý symbolicky poukazuje na rozpoltenosť medzi povinnosťou a vášňou, manželstvom a neverou či rodinou a individualitou. Postavy v prózach Jamie Quatro, podobne ako figurína s odrhnutými rukami, zvyčajne nedokážu dosiahnuť svoje šťastie a miestami akoby pripomínali sochy zmrazené vo vlastnej neistote, akési pygmaliónske výtvory v 21. storočí – strnulé a uväznené v nefunkčných vzťahoch či v inom nešťastí.
Tragika poviedkových protagonistov a hrdiniek súvisí s ich vnútornou rozorvanosťou, neistotou z vlastných volieb či z pocitu nepotrebnosti. Rozdvojenosť postáv často signalizuje ambivalencia medzi racionalitou a iracionalitou, realita sa mieša s ilúziami, možno uvažovať až o patologickosti jednotlivcov. Iracionálna percepcia však pre protagonistov nepredstavuje únik od skutočnosti, skôr naopak, prostredníctvom predstáv či podvedomých projekcií sa postavy mnohokrát približujú svojim strachom a represívnym túžbam, čoho dôsledkom je až schizofrenické vnímanie. Ukazuje sa to napríklad v poviedke ROZKLAD: Šlabikár promiskuitnej ženy v domácnosti, v ktorej disproporciu vo vnímaní protagonistky podporuje i rozprávačská forma v 2. osobe: „Nemyslela si si, že je to skutočné, však?“ (s. 16). Odlišné zobrazenie rozpoltenej postavy ponúka próza Posvätná pôda prostredníctvom vizuálne presvedčivej, takmer filmovej scény rozhovoru medzi protagonistkou a jej odrazom vo výklade: „zbehnem do centra, kde ma v bezfarebnom okne Sheraton Starbucks zastaví môj vlastný odraz. Vyzeráš sexi, zlatko, hovorí. Pokojne hovor, že máš dvadsaťpäť“ (s. 192).
Psychická deformácia protagonistov a s nimi súvisiaci úpadok, až rozklad ich osobností podmieňujú bytostné (hraničné) situácie, v ktorých sa títo jednotlivci nachádzajú. Existenciálny rozmer v poetike Jamie Quatro sa na jednej strane prejavuje v témach ťažkej choroby či blížiacej sa smrti, no zároveň môže konotovať duševné problémy manifestujúce sa napríklad v otázkach nevery či vzťahu k Bohu. Kresťanstvo predstavuje invariant v živote protagonistov a protagonistiek a je zdôrazňované rodinou, ako i komunitou, v ktorej postava vystupuje: „Spolu s manželom privítate pastora, ktorý k vám prišiel potom, čo si uložila deti“ (s. 16). Narušenie kresťanských princípov a upustenie od rodinných hodnôt sa stáva pre konzervatívne vychované postavy zdrojom problémovosti a psychickú nestabilitu možno často usúvzťažniť s ich neschopnosťou vyrovnať sa s predstavou hriechu. Potvrdzuje sa to napríklad v próze Posvätná pôda, v ktorej sa žena nedokáže zbaviť myšlienok na neveru inak ako silnejším príklonom k cirkvi: „Predstavím si tváre svojich detí, môjho manžela. Modlím sa za odpustenie, čakám, že na mňa doľahne ako dobrodenie“ (s. 201).
Napriek intenzívnemu duchovnému rozmeru (modlitby, parafrázy Biblie, prostredie kresťanských táborov, úsilie priblížiť sa Bohu atď.), postavy zvyčajne prekračujú rámec teologického a možno tak pozorovať pohyb medzi religióznym a spirituálnym, božským a ľudským, ideálnym a skutočným či morálnym a nemorálnym. Prostredníctvom relativizácie kresťanského princípu a pochybností postáv o viere autorka zvyšuje ich autentickosť, hriech signalizuje aj ľudskosť a individualitu. Protagonisti pripomínajú Sizyfa či deti, ktoré Holden Caulfield zachraňuje v Salingerovom románe a, balansujúc na okraji priepasti, poznačení neverou, smrťou blízkeho či odcudzením od spoločnosti, pokúšajú sa nájsť vnútornú istotu a šťastie. Takisto ako Patrick zo seriálu Spongebob, na ktorý odkazuje próza ROZKLAD: Šlabikár promiskuitnej ženy v domácnosti, aj protagonista v poviedke Jamie Quatro sa „v polovici (...) zgúľa späť a potom sa znovu rozbehne, pričom vždy dúfa, že sa mu už podarí vybehnúť na vrchol“ (s. 14). Napokon, sizyfovský aspekt anticipuje i motív behu, prostredníctvom ktorého sa vyzdvihuje individuálnosť: „Som úžasný bežec. Najúžasnejší bežec v našom meste, absolútne najlepší, aký sa kedy v Chattanooge narodil“ (s. 140) a spiritualita postáv: „Práve keď bežím, mám pocit, že mi Boh chce niečo povedať“ (s. 143).
Odstup recipienta a recipientky od fiktívneho sveta próz znižuje autorkino využívanie asociatívneho, senzualistického či farebného kompozičného princípu. Vysoká miera asociatívnosti sa viaže na subjektívny (až intímny) rozprávačský tón, ktorý zodpovedá emocionálnym témam a zároveň nám približuje protagonistov a protagonistky prostredníctvom ich predstáv a spomienok: „Odpiješ si z čaju, ktorý je taký horúci, až sa ti z podnebia odlúpne kus pokožky, a tento pocit si spojíš s chvíľou, keď si sa po dlhých mesiacoch klamania rozhodla odpovedať na manželovu otázku pravdivo“ (s. 13 – 14). Detailné opisy postáv a prostredia pôsobia na všetky naše zmysly a pripomínajú lyrické postupy, čím sa narácia subjektivizuje a atmosféra konkrétneho okamihu sa umocňuje: „Vánok nám rozvial sukne a nadvihol goliere pod bradou. Cez otvory sme cítili vôňu zimozelu a vistárie, pokosenej trávy, grilovaných rýb. Počuli sme sekačky, detský smiech; hučanie motora mopedu, tupý zvuk lietadla“ (s. 172). Autorka sa nevyhýba ani naturalistickému zobrazeniu fyziologických detailov a biologických procesov, ktoré súvisí s detabuizáciou: „Jedným prstom si zapcháme nosnú dierku a sopeľ z druhej vyfúkneme“ (s. 31). Odklon od epickosti dokladuje i farebnosť niektorých častí poviedok a jej symbolická sémantika, ako aj unikátna perspektíva skutočnosti, presahujúca do transcendencie: „Text v Biblii je vytlačený rôznymi farbami: bledofialovou, zelenou, svetlomodrou, krémovou. (...) zelená pre spásu, modrá pre radosť. Ružová je zjavne láska. (...) Hriech je oranžový“ (s. 200).
Zatiaľ čo recepčné sprístupňovanie fiktívnej skutočnosti vnímam pozitívne, umelecky problematickou je podľa mňa malý autorský odstup od postáv a sveta. Najmä v záveroch mnohých poviedok možno uvažovať o „naivnom“ štýle písania, keď Quatro inklinuje k transparentnosti či explicitnosti a nenecháva tak svojim postavám priestor na osamostatnenie sa a čitateľovi s čitateľkou možnosť viacznačnej interpretácie. V dôsledku častého kresťanského princípu za textami nasleduje akási moralisticko-didaktická bodka, a to aj s nežiaducim pátosom a sentimentalitou: „Ľúbila ju, zúfalo ju ľúbila; zostane s ňou sedieť, tvárou otočená k nej, chrbtom k párty, k svetu. Bude mamu držať za jej pokrivenú ruku, bude ju bozkávať, bude jej jedno, kto ju vidí“ (s. 122). Konce viacerých próz nie sú svedectvom rozprávačského majstrovstva, ani v nich nenájdeme neočakávanú pointu, naopak, svojou rozťahanosťou a lineárnosťou pripomínajú skôr odliepanie žuvačky z podrážky topánky: „Aké zvláštne, pomyslel si, že mu slová jeho dcéry mohli odhaliť takúto vec. Pocítil, ako sa neviditeľný mechanizmus v jeho vnútri pohol“ (s. 64).
Kvalitatívna nevyrovnanosť jednotlivých poviedok (respektíve ich častí) nie je žiadnou katastrofou. Zbierka Chcem ti ukázať viac je nadpriemerným debutovým textom a jej nedostatky sú ľahko korigovateľné. Jamie Quatro sa oplatí čítať. Niekedy však treba ukázať menej, alebo si možno nájsť lepšieho korektora či redaktorku.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 4/2015.