Ivica Ruttkayová: Sebafikcia ako sebapoznávanie
Farkašová, Etela. 2012. Pláne približne zapamätaného. Bratislava : VSSS.
Každý životný príbeh sa začína bodom narodenia – väčšina svetových kultúr považuje práve tento bod za začiatok rozprávania, z ktorého sa odvíja sled udalostí našich životov. Životný príbeh, určený miestom narodenia, rodinou, dobou a všetkým tým, čo si myslíme, že nás fatálne predurčilo k tomu, čím sme dnes... V tejto súvislosti je legitímna otázka, čo je naša prvá spomienka na začiatky vlastnej existencie, čo zostalo v pamäti dieťaťa, ktoré je stále v nás? Je to väčšinou spomienka na rodičov, súrodencov alebo konkrétnu situáciu, ktorú si ten malý človek uložil v hĺbke svojho vedomia. Prvá spomienka je nielen prvé uvedomenie si seba, ale je zároveň aj prvá socializácia. Zaradenie sa do ďalších súvislostí... A kto sme viac? Sme dieťaťom, z ktorého postupne vyrastáme, aby sme sa k nemu rokmi čoraz viac blížili, alebo človekom, ktorý už nemá s tou detskou bytosťou označenou naším menom nič spoločné? Aj toto sú úvahy, ktoré po prečítaní ponúka nová kniha spisovateľky a filozofky Etely Farkašovej Pláne približne zapamätaného.
Jej texty majú niekoľko rovín, oscilujúcich nielen okolo základného príbehu, ale predovšetkým okolo otázok, ktoré si v istom okamihu zrejme položí každý a každá z nás. Kto som? Prečo sa môj život vyvíjal práve tak, ako som ho prežil či prežila? Čo sú podstatné epizódy či zlomové situácie, ktoré zmenili tok súkromných dejín? Kto a prečo sú ústredné postavy v mojom prežívaní a akú rolu v ňom zohrali? Odpovede na tieto otázky sú legitímne len v úplnej individuálnosti a subjektívnej neopakovateľnosti výpovede, či skôr intímneho priznania. I keď by sme našli nepochybne mnohé podobnosti v osobnom príbehu s príbehom doby, generácie a krajiny, práve odlišnosti nás ako individuálne bytosti charakterizujú podstatne viac. Dokonca by sa naše rozprávanie o prežitom s najväčšou pravdepodobnosťou menilo aj podľa konkrétnej životnej pozície, v akej sme práve v danej chvíli. Iné by sme akcentovali, inak by sme vyhodnotili tie isté fakty: „... je autobiografia skutočne zrkadliacou plochou, alebo štylizovanou autofikciou?“ (s. 246). Pri troche úprimnosti musíme priznať, že skôr autofikciou, ale aj autofikcia je legitímna, pretože je súčasťou základného životného pocitu a hierarchie hodnôt tvoriacich autentické bytie. Pomenovanie podstatných pojmov našej vlastnej existencie však môže byť – pre väčšinu z nás je – oslobodzujúce. Sebapoznanie ako cieľ pochopenia a (seba)prijatia. Pripomeniem antické: Poznaj sám seba. Základný bod, z ktorého dokážeme ďalej uvažovať nielen o sebe, ale aj o všetkom okolo nás...
Jedným z rozmerov knihy Pláne približne zapamätaného, ktorej žáner sa nedarí presne určiť (pretože autorka pracuje rovnako s esejistickými prvkami, ako aj s prozaickými a poetickými a v knihe nájdeme aj koncept vedeckej literatúry), je skúmanie vzťahu medzi tzv. veľkými dejinami a osobnostnou históriou. Zaujíma ju, ako doba, v prípade 20. storočia krutá a ironicky premenlivá, zasahuje do najintímnejšieho súkromia a ako ho formuje, či skôr deformuje. Ale môže to byť akákoľvek doba, v ktorej sa rodia deti a ľudia žijú svoje obyčajné životy, napriek všetkému...
Je zaujímavé čítať genealógiu rodiny, v tomto zmysle spleť príbehov mužov a žien, v ktorých „ordinovali“ dejiny a určovali vlastné pravidlá hry. Zasahovali rovnako neúprosne ako choroby, úmrtia či iné rodinné tragédie, pred ktorými neexistuje ani milosť, ani odvolanie. Etela Farkašová sleduje líniu osudov ľudí spriaznených nielen rodinným prepojením, ale predovšetkým spolupatričnosťou a príbuzenstvom v najširšom zmysle slova. Odhaľuje význam zdanlivo bežných epizód, príbehov a rozprávaní, aké by sme nepochybne našli aj my – v rodinnej pamäti generácií našich rodín žijúcich na tomto území. Vždy je povzbudzujúce vidieť vôľu generácií prekonať prekážky a prežiť. Autorka necháva priestor aj na doplnenie osobnej čitateľskej skúsenosti, za akú cenu a za aké kompromisy ľudia prežívali svoju dobu. Je to priestor uvažovania, ktorý je otvorený vlastnej skúsenosti a otvorenosti čitateľa a čitateľky, ktoré nenahradia žiadne hrubé čiary za spoločenskými etapami.
Priestor uvažovania rovnako dôležitý pre každé indivíduum, ako aj pre spoločnosť ako celok.
Príbeh, ktorý autorka dáva do poprednej línie svojej knihy, je príbehom písaným z vnútornej perspektívy, optiky dievčaťa prekonávajúceho prvé životné nezdary. Časť z nich nastolila doba, ale časť je spojená s vysokou mierou citlivosti a senzitívneho prežívania protagonistky. Aké katastrofy, resp. osobné debakle pripravili objektívne okolnosti, čo je dôsledkom stretu určitého typu vnímavej osobnosti s tým, čo sa považuje za spoločenskú normu? Nikto z nás si netrúfa určiť presné hranice. Etela Farkašová píše o mikrosvete a makrosvete, o zrážkach, ktoré sa prelínajú, o ranách, ktoré bolia. A v tom je nepochybne jej rozprávanie univerzálne. Zlomové body, určujúce ďalší vývoj...
Ďalším uhlom pohľadu, akým autorka skúma svet v sebe a okolo seba, je rodový aspekt. Nazerá ním nielen na umenie, filozofiu či literatúru, ale aj na genealógiu rodín, zaujíma sa o ženské línie rodinných štruktúr. „Situácia, ktorá sa v histórii rodiny viackrát zopakuje, ženy, akokoľvek nadané, ostávajú doma, majú iné povinnosti, obe Adamove sestry, Aranka a drobka, aj drobkine dcéry, jedna, druhá, ďalšie ženy v rodine, svoje výtvarné nadanie prejavujú v ručných prácach, v nádherných háčkovaných alebo paličkovaných dečkách... nikdy nikto nebude tie jemné výtvory obdivovať ako Adamove obrazy...“ (s. 191). Svojím spôsobom môžeme toto písanie chápať aj ako hlas, ktorým hovorí spisovateľka za generácie žien, ktoré nikdy nedostali možnosť artikulovať svoju vlastnú výpoveď, nedostali možnosť umeleckej sebareflexie.
Texty sú zároveň komunikáciou medzi najrozličnejšími typmi literatúry a vedeckého myslenia, do ktorej sa prelínajú osobné stretnutia s píšucimi ľuďmi. Leitmotívom umeleckého a filozofického odkazu Etely Farkašovej je hľadanie kooperácie a súznenia s mužmi a ženami, ktorí majú spoločné témy a podobný spôsob myslenia. Spolupráca ako šanca nielen obohatiť sa vzájomne o vnemy, zážitky a informácie, ale aj o sebavyjadrenie na základe už povedaného či napísaného. Leitmotívom literárnej tvorby Etely Farkašovej je snaha o vzájomné prepojenie najrozličnejších typov myslenia, ktoré majú spoločného menovateľa v rovnakom intelektuálnom a svetonázorovom nasmerovaní, ale predovšetkým v totožnej sociálnej citlivosti a humanizme v najširšom kontexte. Vďaka tomuto postulátu texty najrozličnejšej proveniencie, rozličných autorov a autoriek defilujú v nových a prekvapujúcich súvislostiach, o ktoré ich obohatilo originálne vnímanie spisovateľky a kontext, do ktorého jednotlivé myšlienky zasadzuje. Vytvára tak sieť akoby spriaznených ľudí, do ktorej veľmi prirodzene vťahuje aj čítajúcu osobu. Autorské gesto sa tak triešti a delí na množstvo spolutvoriacich spoluautorov a spoluautoriek.
Spisovateľka vedome spochybňuje obraz výsostného umelca, výlučnej osobnosti, ktorá sama vo svojej genialite vytvára umelecké dielo. Etela Farkašová ako autorka je celou svojou intelektuálnou aktivitou časťou celku, z ktorého sa nevymyká, ale definuje ho vlastným pochopením a včlenením osobitej literárnej individuality. V tejto koncepcii vzťahov (autorka chápe kultúru ako znásobenie vzájomných interpersonálnych vzťahov) je prirodzené, že často hovorí o priateľstve ako o jednej zo základných životných priorít.
V sujete knihy je stále prítomný podtext dráždivej nejasnosti, či a do akej miery autorka píše skutočne o vlastnej skúsenosti alebo ponúka na percepciu vymyslený život ako zdroj pre interpretáciu generačnej skúsenosti. Je jasné, že pravdu, ak taká v literatúre existuje (skôr nie), sa ako čitatelia a čitateľky nikdy nedozvieme. A práve i to je spôsob, ako preveriť vnútorný potenciál literárnej tvorby. Autorka ho práve týmto spôsobom rozprávania a interpretácie rozprávania preveruje : „... nie je ani možné dospieť k absolútne vernému obrazu toho, aké to skutočne bolo, a nemá zmysel ani otázka, o akú skutočnosť sa vlastne zaznamenávaním usilujem, o skutočnosť minulého okamihu, ktorá už nejestvuje, o pravdu zapísaného, ktoré je iba približne zapamätaným. Viem to, a predsa sa nezmierujem s myšlienkou, že literatúra ukazuje na masku, ktorú ma na tvári, že neodkazuje na nič iné, nevzťahuje sa na nič iné, okrem seba, nič iné nereprezentuje, ona sama je iba maskou... “ (s. 80).
Dlhoročná a úspešná filozofická, prozaická a poetická tvorba Etely Farkašovej nesie vo svojej rozmanitosti nespochybniteľný spoločný kód. Je to predovšetkým hlboké ponorenie sa do psychiky, pod povrch dejov a vonkajších gest. A rovnako je to akcentovanie sociálneho hľadiska, často ako jediného možného, ako sa stať spolutvorkyňou sveta, v ktorom žijeme.
Ženské písanie je v súčasnom kontexte slovenskej literatúry z mnohých dôvodov podinterpretované. Sčasti to súvisí s faktom, že domáce kritické myslenie nepracuje bežne s fenoménom rodovosti a s postulátmi feministickej filozofie. Súvisí to aj s faktom, že pri kritickej interpretácii píšucich žien sa často používa zažité zľahčujúce klišé. Kniha Etely Farkašovej Pláne približne zapamätaného je však natoľko nahustená významami, prozaickými sujetmi a originálnymi vedeckými a esejistickými myšlienkami, že si pozornú interpretáciu a relevantné čítanie nepochybne vyžiada. Rovnako medzi odbornou verejnosťou, ako aj medzi čitateľmi a čitateľkami niekoľkých generácií.
Pôvodne vyšlo v časopise Dotyky, č. 1/2013.