Eva Lalkovičová: Vykročiť z hraníc tela a mysle
Jelinek, Elfriede. 2019. Pianistka. Bratislava : Ikar. Preložila Svetlana Žuchová.
Rakúska spisovateľka, dramatička a držiteľka Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek je považovaná za jeden z najkritickejších a literárne najzaujímavejších hlasov v postmodernej nemecky písanej literatúre. Vo svojich prozaických aj dramatických dielach ostro kritizuje malomeštiacku morálku, nastavuje ironizujúce zrkadlo spoločnosti a predovšetkým sa do hĺbky venuje postaveniu ženy a rodovej nerovnosti, hoci zužovať jej tematický záber iba týmto smerom by bola prílišná skratka.
Román Pianistka vyšiel prvýkrát v roku 1986 a radí sa medzi najznámejšie Jelinekovej diela, možno aj vďaka filmovej adaptácii v réžii Michaela Hanekeho z roku 2001. Protagonistkou románu je Erika Kohut, učiteľka klavíra žijúca v malom viedenskom byte spolu so svojou dominantnou matkou. V kontraste s predstavou „starej dievky“ a priemerne nadanej klaviristky sa jej vnútorné tenzie a frustrácie premietajú do rôznych túžob, od nadbytočného nakupovania šatstva, sledovania pornofilmov cez voyeurizmus až po násilné sexuálne fantázie.
Dej sa v prvej časti knihy sústredí na priblíženie vzťahu medzi Erikou a jej matkou, pričom Erika – dieťa v ňom vystupuje ako vlastnený objekt a zdroj matkiných radostí a strastí. Od narodenia je Erikina dráha presne určená, bez ohľadu na jej potreby ako svojbytného človeka: „Erika, kvet vresu. Pomenovali ju podľa tejto rastliny. Pred narodením si pritom matka predstavovala čosi plaché a nežné. Keď sa potom zadívala na hrudku ílu, ktorá jej vystrelila z tela, okamžite ju bez okolkov začala naprávať, aby nastolila čistotu a poriadok. Tu kúsok ubrať a ešte aj tuto. Ak ho človek nezadrží, každé dieťa sa inštinktívne kloní k špine a výkalom. Pre Eriku matka zavčasu zvolí jedno z umeleckých povolaní, aby sa z tvrdo vydretej vznešenosti dali vytrieskať aj nejaké peniaze, kým okolo umelkyne vyjavene stoja a tlieskajú priemerní občania“ (s. 25).
Matka dieťaťu poskytuje všetok komfort a zázemie potrebné pre rozvoj umeleckej činnosti, za to má dieťa matke poskytovať lásku, rešpekt a umelecké úspechy, ktorými by sa matka mohla hrdiť. Matka túži dieťa vo všetkých smeroch ovládať a chráni ho ako poklad: „Povinnosťou matky je podporovať v rozhodnutiach a predchádzať chybným úmyslom. Ak nepripravíme zraneniu podmienky, netreba únavne liečiť rany. Matka radšej zraní dcéru osobne a dohliada na priebeh uzdravovania“ (s. 11). Materská láska tak nie je vykreslená ako bezpodmienečná, nezištná, naopak, je nástrojom moci, manipulácie, potreby ovládať. Vzťah medzi dvomi ženami sa vyznačuje neustálym napätím, slovným a často aj fyzickým násilím.
Zároveň v jeho vykreslení možno čítať aj napätie vyplývajúce z nenaplnenia modelu „ideálnej ženy“, čo je téma, na ktorú Jelinek narazila už v románe Milenky (1975). Za matkinou snahou dieťa kontrolovať a riadiť jeho život vo všetkých aspektoch môžeme z tohto hľadiska vnímať túžbu po láske, uznaní materskej roly, akceptácii, ktorá by viedla k potvrdeniu ženinej identity ako matky, a tým jej hodnoty ako človeka. To jej však, podľa nej, Erika svojím správaním – odmietaním a vzpieraním sa zavedenému poriadku – odopiera.
Jelinek sa tak aj v tomto románe dotýka témy postavenia ženy v spoločnosti a jej „predurčenosti“ k vydaju a materstvu. Kým protagonistky Mileniek (1975) vnímali manželstvo a splodenie potomka za vrchol svojho bytia a zabezpečenie svojej existencie do budúcna, Erika Kohut, ktorá ma za sebou niekoľko neúspešných milostných vzťahov, v manželstve zmysel nehľadá, netúži po ňom, nemá o muža iný záujem než čisto v sexuálnej rovine: „Na základe všeobecne umeleckých a individuálne ľudských úvah formuluje Erika poučku: po toľkých rokoch, keď sa podriaďovala matke, sa v živote nepodriadi nijakému mužovi“ (s. 15). Jelinek tu svoju hrdinku stavia do opozície voči stereotypu ženy, ktorá ideál napĺňa predovšetkým v manželstve a materstve. Aj po viac než tridsiatich rokoch od prvého vydania románu tak naráža na tému, ktorá aj dnes rezonuje v spoločnosti.
Sexualita ako prostriedok revolty a hľadania vlastnej identity
Sexualita a telesnosť hrajú v románe významnú rolu. Odkrývanie tabuizovaných tém, za aké môžu byť považované práve aj „perverzné“ sexuálne túžby, je jednou z typických čŕt autorkinej tvorby. Za rovnaké tabu sa dá považovať aj téma psychickej traumy, ktorá v určitých momentoch vyúsťuje do sebapoškodzovania protagonistky: „Keď nikto nie je doma, zámerne si reže do vlastného mäsa. (...) Len čo zaklapnú dvere, už vyťahuje otcovskú univerzálnu žiletku, svoj malý talizman. (...) Táto žiletka je určená JEJ mäsu. (...) Ona je sama sebe celkom vydaná napospas, čo je ešte vždy lepšie, ako byť vydaná napospas niekomu inému“ (s. 88 – 89).
V jednom rozmere sa tak opäť odkrýva téma dominancie a potreby nadobudnutia kontroly nad vlastným telom a životom, odhaľuje sa tu však aj snaha kompenzovať bolesťou absenciu akéhokoľvek citu: „Ani Erika nechce nič iné, len sa pozerať. Tu, v tejto kabíne, sa stáva úplne ničím. (...) Zdá sa, že príroda na nej nenechala nijaké otvory. Tam, kde tesár nechal u naozajstnej ženy dieru, má Erika pocit masívneho dreva. Je to hubovité, spráchnivené, osamelé drevo vo vysokom lese a rozklad napreduje“ (s. 53); o niečo ďalej: „Erika, ktorá sa pozerá a nedotýka. Erika nemá pocity a príležitosti láskať sa. (...) Aj keď sa Erika reže alebo sa pichne, takmer nič necíti. Len čo sa týka zraku, dotiahla to ďaleko“ (s. 54).
V druhej časti románu sledujeme predovšetkým rozvíjanie Kohutovej vzťahu s mladým študentom Klemmerom, ktorého fascinácia a posadnutosť učiteľkou bolestne kulminujú v závere knihy. Paralelne ku vzťahu matka – dcéra, aj tu Erika zvádza boj o mocenskú prevahu. Spočiatku nadbiehanie študenta klavíra ignoruje, postupne sa však stáva predmetom jej túžby a rozvíja sa medzi nimi vzájomná posadnutosť. Kým Klemmer, v zmysle maskulínneho stereotypu, sa snaží učiteľku dobyť, zmocniť sa jej, Erika v ňom vidí možnosť naplnenia svojich sexuálnych fantázií a azda aj prebudenia citu, po ktorom tak túži. Jej predstava sa však drží pevne vymedzených limitov, celkom mimo predstáv Klemmera: „Klemmer sa bolestivo plieska do stehien a smeje sa, vraj ona chce JEMU dávať pokyny! A on aby ju ešte aj bezodkladne poslúchal. Ona ďalej hovorí, prosím ťa, zakaždým presne opíš, čo so mnou práve zamýšľaš. A nahlas sa mi vyhrážaj tým, čo bude nasledovať, ak odmietnem poslušnosť“ (s. 220).
Už pri prvom sexuálnom kontakte medzi Erikou a Klemmerom dochádza k narušeniu rovnováhy síl: študent sa pokúsi učiteľku na školských toaletách donútiť k sexu, vzápätí sa však situácia celkom obráti a nad situáciou prevezme kontrolu Erika: „Erika začne hniesť červený koreň medzi prstami. To, čo ona smie, však mužovi prísne zakazuje. On s ňou nesmie už nič podnikať. Klemmerov čistý rozum mu prikazuje, aby sa z nej nedal striasť, on je jazdec, ona je, napokon, kôň!“ (s. 181). Pasívnym sexuálnym objektom sa od tej chvíle stáva Klemmer a jediným východiskom pre opätovné získanie dominancie je pristúpiť na Erikine pravidlá. Je to však skutočná dominancia, pokiaľ je pridelená ako herecká rola a jej hranice sú pevne určené „podriadeným subjektom“? Klemmer tak zvádza vnútorný boj, ktorý napokon vyústi do záverečnej násilnej scény. Erikine fantázie sa tak istým, azda trochu nepredvídaným spôsobom naplnia, otázne ostáva, či to už nie je príliš, respektíve či je to dosť. Túto nejednoznačnosť istým spôsobom symbolizuje nôž v Erikinej ruke v úplnom závere románu.
Jazyk Elfriede Jelinek: obrátiť človeka naruby a držať sa pritom obďaleč
Výraznú rolu v románe Pianistka a v diele Elfriede Jelinek obecne hrá jazyk a štylistika. Jazyk Jelinek vychádza z prirodzenej, hovorovej reči, avšak miestami prechádza do lyrickejších rovín. Tento prístup charakterizuje aj rozprávača: ten nadobúda ráz akéhosi komentátora udalostí, drží si objektívny, neutrálny štýl, vďaka čomu sa v nás tvorí určitý odstup od deja a od postáv a vzniká pocit, akoby sme udalosti sledovali z nadhľadu, diaľky. Výrazným prvkom autorkinho štýlu je irónia, ktorá taktiež vytvára kritický nadhľad a určitý odstup od diania. V tejto súvislosti je namieste spomenúť prekladateľku Svetlanu Žuchovú, ktorej sa výborne podarilo preložiť do slovenčiny Jelinekovej ostrovtip aj jemnejšie štýlové nuansy naznačujúce ironickú, až otvorene kritickú pozíciu, ktorá je pre autorku tak typická, avšak v porovnaní s predchádzajúcimi románmi Milenky (1975; v r. 2004 vydal ASPEKT) či Die Ausgesperrten (1980, česky vydala Mladá fronta pod názvom Vyvrhelové v r. 2010) je omnoho subtílnejšia.
Erika Kohut je postava, ktorá žije v hraniciach pevne určených či už svojou matkou, ktorá nad Erikou drží pevnú ochrannú/veliteľskú ruku, prípadne spoločenským postavením, prisudzujúcim jej ako (stále) slobodnej žene v zrelšom veku určité stereotypné vlastnosti, alebo sebou samou, ako sa odkrýva v priebehu románu. Hranice sú zväzujúce, omínajú, dusia a Erika sa z nich snaží všemožne vymaniť – nakupuje krásne šaty, ktoré nemá odvahu nosiť (neprináleží to predsa jej veku a postaveniu) a navštevuje „peep shows“ a premietania pornofilmov v odľahlých častiach mesta; nikdy však príliš odľahlých, nikdy nezachádza ďaleko, len potiaľ, koľko si ona sama (alebo jej matka) určila. Vyhľadávanie telesnej slasti a pôžitku, ktorý protagonistka do veľkej miery stotožňuje so spomínanou bolesťou, je odrazom Erikinho duševného stavu a psychickej traumy, ktorej korene (niekedy jasnejšie, inokedy menej jasne) tušíme.
Pre Jelinekovej tvorbu je subverzia v spracovaní tém a motívov typická a román Pianistka je toho príkladom. Autorka v ňom tematizuje mnohé z toho, čo bolo/je konzervatívnou (nielen) rakúskou spoločnosťou považované za tabuizované či prinajmenšom morálne problematické. Hlavnou osou diela je identita a prežívanie protagonistky, zobrazovanie ženskej sexuality, ktorá ide proti typickým predstavám a v istom zmysle prejavuje znaky sexuality, ktorá je tradične prisudzovaná skôr mužom (voyeurizmus, kontrola nad milostným vzťahom, násilné sklony). V tomto bode sa Jelinekovej písanie v istom zmysle schádza s ideami francúzskej feministickej kritičky Hélène Cixous, ktorá už v roku 1975 upozornila na potrebu (po)písania ženskej sexuality samotnými ženami, aby sa konečne ukázala vo svojej mnohosti a komplexnosti.
Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 1/2020.