Etela Farkašová: Regionálne iba tematicky
Švenková, Viera. 2014. Hory na dosah. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Viera Švenková, popredná prozaička, esejistka a publicistka, patrí k autorskému typu, ktorý, takpovediac, píše celý život jednu knihu, navracia sa (hoci z rôznych pohľadov a v rôznych kontextoch) k určitému tematickému okruhu a ostáva verný jednému, predchádzajúcou tvorbou osvedčenému spôsobu literárneho rozprávačstva. Istú konštantnosť nachádzame v Švenkovej prózach aj v charakteristickom type postáv, a najmä v prostredí, do ktorého autorka situuje deje svojich poviedok či noviel – do svojho rodného podtatranského kraja.
Bez zveličenia možno povedať, že práve príslušnosť k istému regiónu výrazne spoluurčuje autorkinu tvorbu, a to nielen v rovine ústredných motívov, ktorými sú život ľudí a jeho premeny za posledné dve desaťročia v kraji pod Tatrami, ale aj v bytostnom angažovaní pri stvárňovaní vzťahu človeka a prírody v spoločenských podmienkach, kde peniaze a materiálny zisk predstavujú dominantné hodnoty a kde je príroda čoraz ohrozenejšia. V Švenkovej prózach nemožno nepostrehnúť vrúcny emocionálny vzťah ku krásam tatranského prostredia, no zároveň aj obavy z negatívnych, ekonomickými ziskami motivovaných zásahov do neho.
Viazanosť na daný región možno vybadať aj v ľudských typoch, v literárnych postavách, ktoré – hoci vpletené do rôznych osudov – akoby svoje životné postoje odvodzovali práve zo vzťahu ku kraju, z ktorého pochádzajú, z jeho kultúrnych tradícií, z mentality formovanej nádhernou, no drsnou prírodou. Či už svoj život prežívajú uprostred nej alebo usadení vo vzdialených mestách, vždy ostáva pre ne (minimálne v podobe spomienky) do určitej miery determinujúca. Viaceré poviedky sú budované práve na kontrastoch mesta a hôr, civilizácie a prírody, v psychologickej rovine na kontrastoch anonymity, odcudzenia, vyhroteného individualizmu (čo autorka spája s veľkomestom, s civilizáciou) a solidarity, spolupatričnosti, autentickosti (čo je zase podľa nej príznačné pre život v prírodnom prostredí). Princíp kontrastu, niekedy až bipolarity, tvorí v Švenkovej prózach základný pôdorys pre rozvíjanie sujetových línií. Podobný princíp neraz rezonuje aj pri opise vzájomných vzťahov medzi mužským a ženským svetom, oba svety sú vo viacerých ohľadoch (hodnotové hierarchie, emocionalita verzus racionalita, sebaobraz postavy, miera jej sebavedomia a sebaistoty) značne rodovo diferencované, čo môže sťažovať (a reálne vo viacerých príbehoch aj sťažuje) komunikáciu a vzájomné pochopenie medzi nimi. Pre viaceré autorkine postavy je typické hľadanie svojej cesty životom, hľadanie cieľa a zmyslu vlastnej existencie, tendencia ku kritickej bilancii, predovšetkým však je pre ne príznačná túžba po naplnení dávnejších ideálov, po sebarealizácii, ktorá by s nimi súznela.
Knižka ponúka osemnásť príbehov s najrôznejšími peripetiami, osemnásť obrazov kľukatých vzťahov či už partnerských alebo priateľských, obrazov citového vzopätia, ale i osamelosti, beznádeje, rezignácie... Akokoľvek sa však tieto obrazy od seba líšia, spája ich priamo alebo sprostredkovane „tatranský fenomén“, ktorý plní v prózach aj istú symbolickú funkciu: je to čosi, k čomu sa postavy vzťahujú ako k hlavnému korelačnému bodu, dokonca aj v rámci svojho osobného, až intímneho života. Autorka naskicovala v poviedkach pestrú paletu rôznych podôb tohto vzťahovania sa: pre niektoré postavy znamená podtatranský kraj ideálny (idealizovaný) kútik na regeneráciu, oddych, pre iné je miestom ich každodenného, neraz únavného a monotónneho prežívania, pre ďalších priestorom vhodným na spomienky z detstva, mladosti, pre ďalšie je to miesto rodinných väzieb, tradícií a návratov, ale sú aj takí, pre ktorých sa v nových ekonomických podmienkach stal tento vzácny kraj objektom špekulácií, príležitosťou na zbohatnutie.
Švenková je v zobrazovaní svojich postáv do značnej miery kritická (nemilosrdne šľahá moderné variácie „ťapákovstva“, o ktoré u nás nie je ani dnes núdza – tam naozaj cítim istú nadväznosť na Timravine portréty „nedvižnosti“, na druhej strane aj prešibanosti, chytráckosti), ale zároveň je plná pochopenia pre slabôstky, zaváhania, ba aj zlyhania postáv, empaticky sa vžíva do ich príbehov, usiluje sa aspoň naznačiť príčiny ich zauzlenia.
Zoradenie poviedok v zbierke sugeruje predstavu oblúka, niečoho, čo sa v sebe uzatvára: Hory na dosah – názov prvej poviedky je identický s poslednou vetou záverečnej poviedky, tu však v spojení „zdalo sa, že hory sú na dosah“. Vnímam to ako autorkin zámer, takýmto uzavretím oblúka naznačiť istý sémantický posun, a to práve zvratom „zdalo sa“ akoby Švenková chcela jemne upozorniť na to, že nie pre každého, nie v každej situácii sú hory skutočne na dosah, mysliac tým nie ich (geometrickú) vzdialenosť od literárnej postavy, nie ich geografickú polohu, ale možnosť skutočnej (emocionálnej, postojovej, vzťahovej) „dosiahnuteľnosti“, teda zblíženia s horami a s istými etickými normami, ktoré sa v horskom kraji historicky utvárali a ktoré si aj v súčasnosti vyžadujú skutočné partnerské spolunažívanie človeka s horami.
Nedá mi, aby som sa stručne nepristavila pri jazyku týchto próz: je to jazyk zachytávajúci lyrickým, no nie sentimentálnym spôsobom krásy prírody, je to jazyk, v ktorom je príroda prítomná ako živá bytosť. Ilustratívne spomeniem poviedku Obraz pre bohov, v nej nájdeme aj takýto obraz dvoch priateľov, ktorí sa vydajú na horskú túru a kráčajú popri ceste s potokom „... o chvíľu ich zovrie dolina, cestu zhltne tieň, potok stisnutý v úzkom koryte prekonáva výškový rozdiel, voda zurčí, vráža do vyčnievajúcich kameňov, vytvára bielu penu...“ . Jazyk, akým autorka zobrazuje prírodné scenérie, sa nedá iba mechanicky naučiť, osvojiť zvonka, človek ho musí mať zažitý, precítený, zvnútornený, taký jazyk hrá farbami, tvarmi, vôňami, oslovuje všetky zmysly (a nielen tie).
Ak som doteraz upriamovala pozornosť na tematické ukotvenie Švenkovej próz v konkrétnom regióne, vzápätí dodávam, že u tejto autorky takéto ukotvenie nenesie so sebou regionálnu limitovanosť, či už týkajúcu sa myšlienkového obzoru alebo umeleckých kvalít. Navyše, v čase, v ktorom dochádza vplyvom globalizačných procesov k čoraz častejšiemu narúšaniu pôvodných identít a k silnejúcej vykorenenosti, či k strate domova (pocitu domova), nadobúda príklon ku konkrétnemu priestoru osobitú dôležitosť. Práve v tejto podobe oscilujúcej medzi lokálnym a globálnym môžu Švenkovej poviedky nadobúdať väčšiu výpovednú silu; množstvom dialógov a nekomplikovaným rozprávačským štýlom zas dávajú nádej, že oslovia a svoje posolstvo odovzdajú aj širším čitateľským vrstvám.
Pôvodne vyšlo v Literárnom týždenníku, č. 23 – 24/2014.