Etela Farkašová: Metodologické inšpirácie pre literárnovedný výskum

24.04.2014 17:11

 

Rebro, Derek. 2013. Jej mesto v jeho svete? Rodový pohľad na previazanosť urbánneho a rustikálneho v poézii Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča. Bratislava : ASPEKT.

 

Pri čítaní novej literárnovednej monografie Dereka Rebra som si výrazne uvedomovala metodologický význam nielen kategórie rodu, ale aj teórie stanoviska (ako jednej z najrozpracovanejších koncepcií v rámci feministických epistemológií) pre pochopenie jednak istej otvorenosti a variability interpretačných procesov literárneho diela, jednak spoluurčenosti týchto procesov východiskovou pozíciou ich aktérov a aktérok.

Teória stanoviska (standpoint theory) zdôrazňuje súvislosť, ba závislosť toho, čo vidíme z reality, čo sa nám z nej odkrýva, čo z nej môžeme spoznať, od „stanoviska“, v ktorom sa percipujúci subjekt nachádza (je zrejmé, že nejde len o topografiu). Táto teória navyše priznáva niektorým vybraným stanoviskám istú mieru epistemickej privilegovanosti, inak povedané: jestvujú stanoviská, z ktorých je možné za istých podmienok „uvidieť“ a spoznať viac a hlbšie ako z iných stanovísk (na formovaní „stanoviska“ sa podieľa jednak sociálna pozícia poznávajúcich, ale prinajmenšom tak aj ich teoretická, ideovo-ideologická či politická pozícia, nevynímajúc ani politickú prax). Súčasťami poznávanej reality (jej výseku), pochopiteľne, môžu byť objekty materiálne aj ideálne, živé aj neživé – v prípade literárnej vedy je ním literárny text, resp. dielo. Nahliadať naň možno z viacerých perspektív (naviazaných na vybrané stanovisko), ktoré naznačia základné smery čítania aj kritériá interpretácie a ktoré sa tak podieľajú na uchopení určujúcich sémantických obrysov daného diela. S teóriou stanoviska súvisí ešte ďalší metodologický aspekt: od bádateľa/bádateľky sa očakáva, že prv, než pristúpi k samotnému bádateľskému procesu, zreteľne ozrejmí svoju vlastnú východiskovú pozíciu a nebude ašpirovať na „čistú objektivitu“, „nezainteresovanosť“, „nekontaminovanosť“ pohľadu prvkami subjektivity, ani si nebude robiť nárok na jeho neutralitu (hodnotovú, rodovú...), ale, naopak, svoje „čítanie“ bude reflektovať ako vedome usúvzťažnené so svojou bádateľskou i ľudskou pozíciou (vrátane s ňou súvisiacich skúseností).

Derek Rebro vo svojej monografickej práci dôsledne aplikuje uvedené princípy a nemenej dôsledne využíva pri svojich skúmaniach kategóriu rodu ako analytickú kategóriu, ktorá má vo feministickej teórii kľúčovú rolu a ktorá umožňuje rodovo poučeným a citlivým pohľadom objavovať v literárnych textoch nové, dosiaľ prehliadané dimenzie, resp. umožňuje nanovo interpretovať aj tie predtým videné. Pre Rebra, dobre oboznámeného s feministickou teóriou, nie je takýto postup niečím nevyskúšaným, osvedčil sa mu aj v prvej monografickej práci (z rodového hľadiska opäť s príznačným názvom) Ženy píšu Poéziu, muži tiež, v ktorej sa venoval básnickej tvorbe šiestich súčasných slovenských poetiek, a to Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, Taťjany Lehenovej, Stanislavy Chrobákovej-Repar, Nóry Ružičkovej, Kataríny Kucbelovej a Márie Ferenčuhovej. Práve aplikácia kategórie rodu mu umožnila inovatívne čítanie textov autoriek, pričom hlavnú pozornosť sústreďoval na spôsoby, akými tieto poetky vstupujú s menšou či väčšou mierou subverzie do tradičného androcentrického jazyka, a to, k akým výsledkom dospievajú vo vlastnej poetickej reči.

V novej knižnej publikácii autor významne rozvinul svoje reflexie tvorby Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, a to na pozadí komparácie s tvorbou Jozefa Mihalkoviča (čo platí aj naopak, vzájomná komparácia textov oboch spomínaných osobností je v Rebrovom čítaní permanentne prítomná, tvorí akúsi zrkadliacu plochu, ktorá dáva vyniknúť podobnostiam i odlišnostiam v ich dielach). Ak na jednej strane teda v novej práci Rebro zúžil pohľad len na Vadkerti-Gavorníkovú a Mihalkoviča, na druhej strane rozšíril pôvodné skúmanie „ženského hlasu“ (presnejšie: „ženských hlasov“ v našej poézii) aj o hlas „mužský“, zdanlivo sa pridŕžajúc dichotomickej schémy (mužskosť verzus ženskosť poetického hlasu). V skutočnosti, ako na to ešte poukážem, naopak, dokázal neplatnosť rigidnej dichotómie a na tvorbe vybranej autorskej dvojice ilustroval skôr uvoľnenosť, mäkkosť hraníc medzi „ženským“ a „mužským“ písaním, spochybnil ich chápanie ako vzájomne sa vylučujúcich druhov písania. Rebro sa usiluje ostrejším rodovým nasvietením textov spochybniť nielen tuhosť spomínaných hraníc, ale tuhosť a nepriestupnosť akýchkoľvek androcentrických schém, ukázať na ich neproduktívnosť, a potenciálne aj manipulatívnosť.

V porovnaní s predchádzajúcou monografiou sa tu teda autor na väčšej ploche vydáva pozorne a dôkladne sledovať „prvú stopu“ v tvorbe Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ktorá ostala nepovšimnutá, resp. málo povšimnutá dobovou literárnou kritikou a ktorá jeho samého inšpirovala k bádateľskému návratu k tejto autorke, k objavovaniu ďalších a ďalších stôp dokumentujúcich v jej tvorbe príznaky subverzie voči androcentrizmu v literatúre, ako aj tendencie rozpletať tradíciou utvárané siete rodovo stereotypných obrazov o žene, jej rolách, v širšom rámci o žene literátke, a ako som už uviedla, aj o „ženskom“ písaní. Rebro vysoko oceňuje Vadkerti-Gavorníkovej presahy za dobovú poetiku, dokonca v jej tvorbe identifikuje prvky „écriture féminine“, čo je o to pozoruhodnejšie, že poetka nepoznala (nemohla ešte poznať) feministické teórie, svojím písaním sa im však vo viacerých ohľadoch priblížila (čo by bola téma na osobitnú úvahu o rôznorodosti prameňov a ciest k feministickému mysleniu, alebo aspoň k prebudeniu rodovej citlivosti).

K rozšírenému, prehĺbenému pohľadu na poéziu Vadkerti-Gavorníkovej a Mihalkoviča sa však Rebro dostáva najmä tým, že čitateľskú (interpretačnú) mriežku vytvoril previazanosťou rodového pohľadu so vzťahom urbánneho a rustikálneho, ako sa tento prezentuje v ich dielach. A práve i takýmto prepojením (zdvojením) perspektív získava autorský pohľad na novosti, prehĺbenosti a nepochybne predstavuje v našej literárnovednej a literárnokritickej reflexii metodologickú inováciu, ktorá do istej miery nielen rozširuje, ale v istom zmysle aj koriguje čítanie vybraných diel (ako metodologický princíp sa to vzťahuje na celú literatúru).

Zmyslom týchto úvah nie je vyčerpávajúco reprodukovať štruktúru monografie (autor v nej v súlade so základnými pravidlami najprv vymedzuje základné pojmy, s ktorými pracuje, a načrtáva širší kontext skúmanej problematiky, až potom pristupuje k analýzam diela Vadkerti-Gavorníkovej a Mihalkoviča), a nemá zmysel reprodukovať ani autorove precízne, až pedantské analýzy jednotlivých textov, aj keď ich výsledky sú objavné. Skôr sa tu sústreďujem na vybrané metodologické aspekty Rebrovej bádateľskej práce. Okrem vyššie uvedených by som rada vyzdvihla rozmer kritickej sebareflexie, s akou si autor uvedomuje a aj artikuluje, že jeho spôsoby analýzy nepredstavujú jedinú správnu metódu, ako nazerať na dané dielo, že sú však jednou z legitímnych možností. Ich použitie autor zdôvodňuje v dostatočnej miere, no zároveň pripúšťa alternatívne bádateľské postupy a aj alternatívne interpretačné mriežky (napríklad v prípade Vadkerti-Gavorníkovej sám uvádza možnosť nazerať na jej texty cez paralelu tkania a procesu písania atď.). Otvorenosť voči alternatívnemu videniu nepochybne súvisí s programovým úsilím autora o kontextuálnosť uvažovania, na viacerých miestach upozorňuje na prepojenie metód a perspektívy nazerania s konkrétnym teoretickým, ale aj sociálnym a kultúrnym kontextom; je si vedomý, že v odlišných kontextoch by mohlo čítanie a interpretovanie vybraných diel nadobúdať iné podoby.

Rebro nepostupuje v interpretáciách lineárne, skôr by som prirovnala smerovanie jeho myšlienkových pohybov k cyklom, ktoré sa neuzatvárajú definitívne, ale prechádzajú jeden do druhého. Autor sa neraz navracia k už skôr sformulovanému záveru a podrobuje ho prehodnocovaniu, ba aj preformulovaniu – tento polemický potenciál práce je prítomný nielen pri uvažovaní o názoroch iných literárnych vedcov a vedkýň, ale vzťahuje sa aj na názory a závery samotného autora. Ako ústretové vnímam, že nás priebežne informuje o svojich metodologických postupoch, hrá s nami čistú hru tým, že nás necháva nahliadnuť do svojej myšlienkovej dielne, spätným nasvecovaním textov dajme tomu aj cez rozširovanie o ďalšiu perspektívu či cez určité digresie nám umožňuje do istej miery sledovať aj logiku svojho bádateľského procesu, no zároveň nás prizýva k aktívnemu čitateľskému vstupu do tohto procesu.

Na margo spomínanej kontextuálnosti Rebrovho uvažovania je potrebné podotknúť, že ju neuplatňuje len v súvislosti s jednotlivými metódami či s faktormi objektívnej a subjektívnej povahy, ale aj v súvislosti s literárnou vedou, ktorá – na čo sa občas zabúda – nikdy nefunguje v sociálnom a kultúrnom vákuu, a takisto nie izolovane od ostatných (najmä spoločenských) vied, je preto odôvodnené jej iniciatívy a výsledky usúvzťažňovať s iniciatívami a výsledkami iných vied a pri bádaní zohľadňovať aj interdisciplinárny kontext. Rebro túto podmienku komplexnosti napĺňa, podložím jeho literárnovedných úvah sú aj impulzy prichádzajúce z iných vedných oblastí: (najčastejšie) z feministickej filozofie, ale aj z množstva ďalších súčasných filozofických prúdov, z estetiky, psychológie, psychoanalýzy, z etnológie, folklorizmu, histórie... Takéto odbočovania na územia mimo literárnej vedy, ak nemajú byť iba samoúčelnou a formálnou dekoráciou textu, predpokladajú dobré oboznámenie autora s množstvom odbornej literatúry (domácej i zahraničnej proveniencie) a jasne vymedzený cieľ, s ktorým ju začleňuje do svojho výskumného procesu. Obmedzím sa v tejto súvislosti len na konštatovanie, že Rebro pracuje s početnými zdrojmi fundovane a dômyselne, hľadajúc interdisciplinárne „uzemnenie“ svojich argumentácií: v monografii produktívne zužitkováva výsledky rôznych vedných disciplín, aby mohol skúmanú tému ohmatať z viacerých strán, priblížiť sa k nej z viacerých uhlov. Vo vzťahu k používaným prameňom je však selektívny, otvorene sa prihlasuje ku koncepciám, ktoré sú mu najbližšie a na ktoré svojím výskumom nadväzuje (jednou z mnohých je napr. koncepcia Julie Kristevy).

Nesporne zaujímavé sú síce i časti práce venujúce sa mapovaniu stôp urbánneho v slovenskej literatúre a takisto mapovaniu rustikálnych a urbánnych prvkov v poetikách 60. rokov 20. storočia, najviac ma však monografia oslovila objavnosťou nového čítania textov Vadkerti-Gavorníkovej a Mihalkoviča, ktorú autor prináša v ťažiskových a najrozsiahlejších kapitolách monografie. Tu vystupuje ako dôsledný kritik androcentrického čítania básní, ktoré si vybral, aby ich podrobne analyzoval cez prizmu vzťahov rustikálne – urbánne, ženské – mužské (ako pracovných dichotomických schém), a aby minucióznou prácou s každým veršom, ba s každým slovom postupne objavoval štrbinky v predpokladaných schémach, a trpezlivým ohmatávaním a zvažovaním napokon dospel k prekresleniu ich obrysov. Čítajúc Vadkerti-Gavorníkovú cez zdvojenú mriežku Rebro identifikuje v básňach ambivalencie a pnutia tak v rovine osobného života lyrickej hrdinky (vzťah k rustikálnemu životu, no aj potreba uniknúť do voľnejšieho mestského prostredia, uniknúť z priestoru rodových stereotypov, vzbúriť sa proti rigidnému tradičnému určeniu ženskej roly), ako aj v rovine literárnej tvorby (písať „inak“, vybočiac z tradície typickej ženskosti, či už po stránke motivickej, tematickej, jazykovej, po stráne stereotypného obrazu ženy...). Za dôležité pokladám Rebrovo poukázanie na fakt, že pozitívne hodnotenie poetky dobovou literárnou kritikou bolo rodovo slepé – a ak aj zachytilo rodovú identitu poetky, to pozitívne, nestereotypné v jej básňach bolo klasifikované ako „neženské“, resp. ako „chlapsky ženské“. Jednoducho, nestereotypná ženskosť predstavovala niečo, čo sa vymykalo zaužívaným predstavám literárnej kritiky (vedy) a čomu sa buď nevenovala pozornosť, alebo čo bolo klasifikované ako „neženskosť“, teda bolo vlastne vylúčené zo ženskosti.

Ak pri reflexii básní Vadkerti-Gavorníkovej Rebro sleduje okrem iného rozohrávanie viacerých podôb rodových rol ženy a prekračovanie jedného zaväzujúceho stereotypného obrazu ženskosti, pri „novom čítaní“ Mihalkoviča nachádza podobné rozohrávanie mužských rol a obrazov mužskosti. Aj tu novému čítaniu predchádza rekonštrukcia dobovej recepcie básnikovej tvorby, pričom autor si všíma ich sociálne, gnozeologické a axiologické aspekty, a aj z ich reflexie vychádza pri utváraní svojej vlastnej interpretácie. Časté sú pritom paralely (vo všetkých rovinách) s tvorbou Vaderti-Gavorníkovej. Tieto paralely (ale aj odlišnosti) autor nachádza tak v súvislosti so vzťahmi rustikálneho – urbánneho (často premietaného do vzťahov prírody a kultúry/civilizácie), ako aj v súvislosti s konštrukciou rodovo stereotypných postáv, resp. s ich narúšaním. Ako som už uviedla, pri Vadkerti-Gavorníkovej sa úsilie narúšať stereotypné obrazy týkalo najmä ženských postáv (hlavne na pozadí vzťahu matky a dcéry, ktorá sa usiluje oslobodiť sa od pút rodových stereotypov stelesnených v postave matky), u Mihalkoviča sa s ním stretávame (v menšej miere), ako to autor precízne dokumentuje, najmä u mužských postáv (napríklad na pozadí partnerských vzťahov). Ak sa nemýlim, i tento moment je v našej literárnej kritike/vede naozaj nový a objavný – po prečítaní Rebrovej knihy už nemôžeme čítať nielen Vadkerti-Gavorníkovej, ale ani Mihalkovičove básne tak, ako ich spravidla čítala literárna kritika doteraz. V dôsledku Rebrových „nálezov“ sme schopní vnímať ich (vo všetkých rovinách) inak, s väčšou rodovou citlivosťou. Dodám, že aj so schopnosťou oceňovať u autorky tendencie k „écriture féminine“ a k subverzii voči stereotypnej ženskosti a u Mihalkoviča tendencie k rodovo ambivalentnému zobrazovaniu mužskosti a náznaky jeho konštrukcie „nežného“, mäkšieho muža – v porovnaní s tradičným obrazom tvrdého, silného, dominujúceho a víťaziaceho subjektu (opäť napríklad v partnerských vzťahoch). Inak povedané, Rebrovo čítanie usmerňuje našu pozornosť na predtým nevidené potenciály v diele oboch básnických osobností (hoci u každého z nich v rôznej miere) prispievať k utváraniu „nových“ identít – v zmysle, v akom rozpracúva túto téma napr. Élisabeth Badinter. 

Naznačená citlivosť pre kontext je azda najcharakteristickejším znakom Rebrovho analytického pohľadu, ktorý ho chráni pred tým, aby na texty nasadzoval apriórne schémy. Ak tak aj urobí, postupne sám rozborom textu túto schému (ako pracovnú hypotézu) rozloží, aby ďalej pokračoval vo svojom pátraní. Inšpirovaný tak viacerými súčasnými teóriami, no zároveň s niektorými polemizujúci, spája viacpohľadovosť s kritickým situovaným pohľadom, vďaka čomu závery jeho bádania nepôsobia ako niečo definitívne, ale skôr podnecujú k ďalšiemu domýšľaniu.

V monografii nemožno prehliadnuť minucióznu, voči detailom veľmi pozornú prácu s tvarom básne a jazykom. Ilustráciou na jemnú sémantickú diferenciáciu môže byť napríklad analýza slova „ešte“ v autorkinej básni Veľké sťahovanie. Iný príklad na precíznu prácu autora so slovom nájdeme napríklad v rozboroch citoslovca „ach“, pri ktorom sledujeme jeho rôzne sémantické naplnenia vo vybraných básňach Vadkerti-Gavorníkovej a Mihalkoviča, aj tu autor preukazuje pochopenie pre kontext rozoberaných básní – jednak so zreteľom na tvorbu a osobnú životnú situáciu autorských subjektov, resp. autora a autorky, jednak na širší spoločensko-kultúrny kontext (podobných príkladov na ohodnocovanie sémantickej váhy jednotlivých metafor či slov by sme našli v práci veľa).

V súvislosti s monografiou by bolo možné hovoriť ešte o viacerých témach a aj o viacerých inováciách, za zvláštnu pozornosť by stálo napríklad podrobne reflektovať fenomén mlčania, fragmentárnosti či vnesenie ekofeministickej perspektívy ako ďalšej z priziem určujúcich recepciu skúmaných textov. Čítanie autorkinej zbierky Kolovrátok cez ekofeministickú prizmu navodzuje nové interpretácie textu, ktorý možno prvoplánovo vnímať ako rozhovor konkrétneho muža a konkrétnej ženy, pretkávaný prírodnými metaforami. Možno ho však dešifrovať aj ako stret personifikovaného androcentrizmu, logocentrizmu, inštrumentalizmu s personifikáciou alternatívnych princípov usporiadania sveta ako nehierarchického, vylučujúceho dominanciu a inštrumentalizáciu (prírody, ženy...). 

Čítanie monografie by mohlo viesť k úvahám, do akej miery je metodologicky produktívne preväzovať, zmnožovať perspektívy, cez ktoré nahliadame do diela, a mohlo by dokonca viesť k pochybnostiam, či priveľké kumulovanie perspektív nemôže zneprehľadniť interpretačný proces diela. Myslím si však, že Rebrov experiment previazať kategóriu rodu s aspektmi urbánneho a rustikálneho takéto pochybnosti ani najmenej nepotvrdzuje. Naopak, možno ho vnímať ako prínos do literárnej vedy/kritiky. Okrem iného preto, lebo narúša doteraz viac-menej jednoznačnú interpretáciu básní dvoch významných osobností slovenskej literatúry, upozorňuje na náznaky prekračovania rodových stereotypov v ich diele a tým aj na možnosť ich nového, komplexnejšieho čítania. Za jeden z najdôležitejších výsledkov Rebrových analýz tak možno pokladať vystopovanie takých momentov v tvorbe Vadkerti-Gavorníkovej a Mihalkoviča, ktoré by sme mohli poňať ako poetickými prostriedkami dosahovanú relativizáciu viacerých dichotómií, či sa už týkajú vzťahu rustikálneho – urbánneho, prírodného – kultúrneho, sakrálneho – profánneho, a pochopiteľne, aby sme neopomenuli kľúčovú dichotómiu: ženského (ženskosti) – mužského (mužskosti), a aj „ženského“ – „mužského“ písania.

Citlivým rozkrývaním a teoretickým uchopovaním spomínaných momentov presahuje Rebrova kniha prístupy tradičnej literárnej kritiky a vedy, a v tom vidím jej hlavný inovatívny a metodologicky inšpirujúci podnet pre ďalšie literárnovedné bádania.

 

Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 1/2014.