Dominika Moravčíková: Židovstvo zlámané na hrane rodu
Faludi, Susan. 2018. V tmavej komore. Bratislava : Inaque. Preložila Lucia Halová.
Knihy americkej novinárky a spisovateľky Susan Faludi analyzujú jej súdobú patriarchálnu spoločnosť. V roku 2016 vydala memoáre V tmavej komore, ktoré sú jej dosiaľ najosobnejšou knihou. Rozoberá v nej vlastné rodinné traumy, pôvod svojho feminizmu, hľadanie cesty k svojmu odcudzenému otcovi a snahu pochopiť, kým vlastne celý život bol/a. V roku 2018 memoáre vyšli v citlivom slovenskom preklade Lucie Halovej.
„Uvedomil som si, že ma už nebaví hrať sa na toho agresívneho chlapa, ktorým som vo svojom vnútri nikdy nebol“ (s. 15) – píše Stefánie v e-maile pre svoju dcéru v roku 2004; v predmete e-mailu stojí „Zmeny“. Takýmto spôsobom otec oznamuje dcére, s ktorou roky nebol v kontakte, novinku o zmene pohlavia. Potom, ako sa Stefánie, židovka, pôvodom z Maďarska, vo veku sedemdesiatšesť rokov „vyoutuje“ prostredníctvom e-mailu, nasledujú stretnutia v Budapešti a paralelné spoznávania novej podoby otca, detailov jeho tranzície, súdobej transrodovej politiky v lekárstve rôznych štátov, maďarských dejín a vyvražďovania maďarských židov počas holokaustu. Tento mix kultúrnych štruktúr a historických paradigiem o rode a etnicite je dôsledne vyrozprávaný tak, aby podával zložité osobné aj národné dejiny v znesiteľných dávkach.
Je vhodné podotknúť, že názov knihy je zvolený naozaj dômyselne: v referenčnej rovine je odkazom na záľubu Stefánie vo fotografii, v retuši, v zakrývaní, v maskovaní toho, čo nemá byť videné. Stefánie sa ešte v období pred tranzíciou v miestnosti bez okien vypracovala „na majstra vyvolávania fotografií a rôznych úprav“ (s. 39). Kniha V tmavej komore však ukazuje, že jej názov má aj ďalšie vrstvy. V jeho queer čítaní je prirodzené spomenúť si na idióm „out of the closet“, ktorý všeobecne odkazuje na odhalenie svojej sexuálnej alebo rodovej identity pred spoločnosťou. V tmavej komore evokuje žitie v „closete“ (skrini, komore), teda žitie so skrývaním svojho pravého Ja. Posledná rovina názvu sa vzťahuje na spomienku jednej rodinnej príslušníčky, ktorá hovorí, že matka Stefánie ešte ako malého chlapca pristihla, ako si skúšal jej korzet, nohavičky a spodničku. Údajne ho zmlátila, a taktiež ho zvykla trestať zamykaním „do tmavej komory“ (s. 295). Táto historka nadobúda obzvlášť temnú príchuť tým, že samotná Stefánie tieto tvrdenia odmieta, akoby sa ich pokúšala vytesniť.
Mimoriadnu naliehavosť kniha nadobúda v kontexte súčasného vývoja maďarskej rodovej politiky. Pritom práve maďarský pôvod a Maďarsko ako miesto dožitia otca Susan Faludi majú v memoároch významotvorné zapojenie. V maďarčine sa nerozlišujú gramatické rody, a preto jej otec pri rozprávaní v angličtine rody občas arbitrárne zamieňal. V roku 2003 sa Maďarsko stalo prvou krajinou na svete, ktorá zaručovala rovnoprávnosť transrodovým ľuďom – hoci podľa Faludi šlo iba o legislatívny pokrok, v uliciach Maďarska táto tolerancia reflektovaná nebola (s. 167).
Zaujímavým prvkom je, že otcovo „vyoutovanie“, „zverejnenie“ identity ženy, neprináša žiadny kľúč k pochopeniu jeho správania pred tranzíciou, ba čo viac, robí spomienky jeho/jej dcéry ešte zložitejšími, a cesta k pochopeniu súčasnej verzie človeka, ktorý bol jej otcom, je nemenej komplikovaná. Otec Susan Faludi v spomienkach nezapadá do stereotypu feminínneho muža, ktorého pravý rod sa odkryje až tranzíciou. Naopak, jeho/jej zmenený rod sa aspoň spočiatku zdá byť krikľavou maskou, ktorá zakrýva niečo ešte hlbšie a zložitejšie, ako je rodová identita. Susan Faludi je v zachytení tohto tajomstva dôsledná. Už v začiatkoch svojho rozprávania prezrádza, že jej vzťah s otcom bol odjakživa veľmi náročný, ak nie rovno nerozlúštiteľný. Spomína napríklad, ako sa pri spoločnom behu začali spontánne predbiehať, pričom z jej otca vyžarovala agresia, akoby sa snažil súťažiť nielen s vlastnou dcérou, ale aj s niekým/niečím iným. Faludi spomína, že pri behu sa v duchu motivovala piesňou Som žena (počujte môj rev): „No ani môj zápal pre ženskú rovnoprávnosť, ani moja mladosť a všetok tréning nedokázali poraziť jeho odhodlanie“ (s. 20). V jednej prednáške tiež spomína, že práve otec poháňal jej nadšenie pre feministické idey.[1]
Je ľahšie byť ženou, napadlo Susan pri behu s otcom ešte v čase jej detstva, a táto téza sa opakovane objavuje naprieč memoármi z úst transrodových žien, ktoré porovnávajú skúsenosť žitia v spoločnosti ako žena a ako muž. Vrcholom je výrok samotného otca, v tomto období už Stefánie, ktorá hovorí: „Je úžasné byť ženou. (...) Vyzerám tak bezradne, každý mi pomôže. Je to celé podfuk! Ženám prejde aj vražda“ (s. 173). Faludi necháva toto a aj iné kontroverzné tvrdenia svojho otca vyznieť bez kritického komentára. Napriek tomu, spôsob, akým Faludi s podobnými tvrdeniami v texte pracuje, dáva čitateľovi a čitateľke jasný návod, ako sa k nim stavať – nie ako k faktom či lžiam, ale ako k problémom a šifrám, ktorými vo svojej podstate sú a ktoré Faludi správne ako šifry rozoznáva.
Opis svojej vlastnej rodovej a etnickej identity autorka poskytuje taktiež už v úvodnej časti knihy: samu seba predstavuje ako ženu, ktorá nezapadá do tradičnej predstavy o ženstve. Okrem toho je židovka, a obe tieto identity sú v jej prípade neúplné – vyhla sa totiž „väčšine rituálov tradičného ženstva“ (s. 52) a rovnako aj rituálom židovstva: „Som židovka, čo vyrastala v prostredí plnom antisemitov. Som žena, ktorej detstvo bolo presýtené sexistickými stereotypmi Ameriky na začiatku šesťdesiatych rokov“ (s. 53). Netúži po dieťati, nemá vzťah k starostlivosti o domácnosť (s. 52). Zaujímavým momentom je zmienka o tom, že istý čas sa pokúšala štrikovať, no aj to len preto, že si prečítala feministickú príručku Štrikuj a pyskuj. Tento detail je nielen humorný v tom, ako ukazuje, že aj tradičná ženská činnosť bola u Faludi motivovaná feministicky zanietenou rezistenciou, ale aj signifikantný v kontexte metódy jej rozprávania. Ukazuje totiž na šírku, v akej je Faludi schopná ponímať feministické témy a problémy rodovej identity, neustále ohmatávajúc hranice aj viac či menej prekvapivé prieniky medzi jednotlivými poňatiami ženstva, ktoré sú pestované jednak v transrodovej komunite, jednak v cisrodovom diskurze o „ženskom údele a povinnostiach“, a napokon aj v diskurze feministických hnutí. Faludi vie, že na rode nie je nič jednoduché, a ak pochopenie povahy jej otca nezjednodušila radikálna metamorfóza z jedného rodu na druhý, tak ani samotnú podstatu rodu ako identity nezjednoduší radikálne porovnanie tradičného a nonkonformného ženstva. V každom rozhovore, ktorý Faludi vedie so svojim otcom či inými transrodovými osobami, vyvierajú nové problémy a kontradikcie rodu, pričom každá transrodová osoba prináša sebe vlastnú a unikátnu skúsenosť rodovej dysfórie a spôsobu vysporiadania sa s ňou. Nechýba ani téma retranzície, inak povedané – návratu k rodu, ktorý bol danej osobe pôvodne priradený, a to po žití ako transrodová osoba alebo dokonca aj po operáciách.
Špecifikom transrodovej situácie otca Faludi je dialektika odkrývania a maskovania. Stefánie je síce transrodová žena, ktorá nemá problém hovoriť o najintímnejších detailoch svojej tranzície, vzpiera sa však rozhovorom o minulosti: „Čo sa skrýva za oponou jej novej priehľadnosti?“ (s. 60), pýta sa Faludi, keď ju Stefánie vystavuje neočakávanej, možno dokonca neprimeranej dôvernosti pri prezliekaní a prezentácii komponentov jej rôznych fáz ženstva, hovoriac napríklad: „Tieto šaty sú dosť (...) nápadné. Ešte spred operácie. Kým som nebola dáááma. Teraz sa obliekam decentnejšie“ (s. 61). Kým Stefánie pátra po femininite, ktorá je pre ňu adekvátna, a popisuje rozličné fázy hľadania, Susan Faludi ako cisrodová žena chápe svoju ženskosť s určitou samozrejmosťou – ako niečo, čo nikdy vedome nevnímala, neformulovala, nevytvárala a nespytovala. Stefánie, naopak, musí každý aspekt svojho ženstva vytvárať vedome. Dcére ukazuje napríklad inštruktážne video osvojenia ženského hlasu, v ktorom inštruktorka hovorí: „Šaty možno robia človeka, ale hlas robí ženu“ (s. 96).
Ak by som mala definovať najdôležitejšiu lekciu z knihy V tmavej komore a výsledkov precíznej etnografie Susan Faludi, ktorá predstavuje, jej vlastnými slovami, „neutíchajúci boj medzi vymazávaním a odhaľovaním, medzi fixírkou a novinárskym zápisníkom, medzi majstrom maskovania a učňom, čo ho odmaskuje“ (s. 40), bolo by to zistenie, že byť dostatočne ženou nie je nikdy zaručené. V knihe sa objavuje situácia, v ktorej sa Stefánie pokúša svojej dcére nanútiť sledovanie ovulácie gynekológom, aby vedela, kedy je „oplodniteľná“ (s. 221). „Bez detí tvoja existencia nemá zmysel“ (s. 223) – vraví Stefánie.
Schopnosť reprodukcie sa javí byť základným aspektom pridelenej rodovosti – či už mužskej, alebo ženskej. Stefánie si, vlastnými slovami, „odviedla svoju prácu ako chlap“ (s. 80) tým, že priviedla na svet dcéru, čím dokázala fungovanie mužských orgánov. Transrodová žena Jazmine zase tvrdí, že čoskoro stelesní vrchol ženskosti materstvom, vďaka ktorému bude „viesť život ženy so všetkým, čo k tomu patrí“ (s. 173)
Kým materstvo môže byť pre transrodovú ženu zárukou alebo podmienkou ženskosti, cisrodová žena Susan po materstve netúži. Táto diskrepancia ukazuje pohyblivosť toho, či človek v dostatočnej miere napĺňa kritériá rodu, ktorý mu bol pridelený. Susan Faludi nezrovnalosti v predstavách o rode otvorene netematizuje, ale necháva ich vyznieť na strategicky zvolených miestach v texte. Spolieha sa tak na čitateľov a čitateľky, ktorí a ktoré môžu rôzne poňatia toto, čo to znamená byť ženou, ako aj štandardov „dostatočnej ženskosti“ utriediť do mozaiky variabilít identity.
Problémovou sa kniha V tmavej komore stáva vo chvíli, keď sa Faludi pokúša teoretizovať o identite, zapájajúc výsledky bohatej a dlhoročnej akademickej diskusie na túto tému (z diela Erika Eriksona, teoretika identity zo šesťdesiatych rokov, či historika Philipa Gleasona a ďalších). Týmto masívnym teoretickým aparátom Faludi vytvára kontext pre svoju košatú paralelu židovstva a rodu vo význame kultúrneho fenoménu. Rodové a etnické konštrukty v jej poňatí predstavujú dve primárne fazety toho, na základe čoho je tvorená individuálna a skupinová identita jedinca. Nedostatkom tohto dôsledne postulovaného paralelizmu je to, že vysoko osobné rozprávanie pretavuje do inej rozprávačskej dynamiky. Navyše, občas je analýza Susan Faludi jemne silená – uberá priestor pre adekvátne vyznenie psychologickej neobyčajnosti jej otca a jeho/jej neuveriteľného života, a paradoxne ho/ju uzatvára do tých istých väzieb kolektívnej aj individuálnej identity, ktorým sa pôvodne sám/sama vzpieral/a.
Pre tento postup zrovnoprávnenia židovstva a rodu navyše môže vznikať falošný dojem, že zmena pohlavia je voľba, ktorá vychádza z kultúrnej situácie človeka a jeho tráum (hoci to u niektorých jedincov môže byť pravda), a nie biologickou realitou tela. Ak by som mala jasnejšie pomenovať nesúlad obsiahnutý v tomto pararelizme, povedala by som, že židovská identita a identita rodu majú iný typ priliehavosti na telo jedinca a aj iný typ nevyhnutnosti tejto priliehavosti. Porovnanie vývoja maďarskej národnej identity v 20. storočí s vývojom politík rodu za pomoci teoretického uvažovania o identite predstavuje historický a filozofický kolos, ktorý sa do knihy Susan Faludi nedokáže zmestiť.
Našťastie je z memoárov Faludi zrejmé, že jej otec bol živlom, ktorý nie je možné upratať do bežných kategórií. Susan tento fakt aj explicitne pomenúva: „... nech už sa otec stal na operačnom stole hocikým, nech chcel zapadnúť do akejkoľvek kategórie, hneď nenapraviteľne vybočoval zo vzorca“ (s. 147). Vzápätí však postuluje vtip, že jej otec bol transnacista – počas vojny totiž na rukáve nosil pásku so svastikou, aby zakryl svoj pôvod. Tento paralelizmus je opäť málo funkčný, pretože okázalým spôsobom vytvára spojivo medzi zmenami identít, ktoré je však zavádzajúce – Stefánie nikdy neprešla tranzíciou na nacistu, predstierala túto príslušnosť z bezpečnostných dôvodov. Nazdávam sa, že zmena rodu a predstieranie cudzej politickej príslušnosti počas druhej svetovej vojny sú natoľko rozdielne, že toto porovnanie neznesú, a v konečnom dôsledku táto paralela pôsobí ako nie celkom sofistikovaný ťah zo strany autorky.
Paralelizmus rodu a etnicity však začne byť zaujímavý vo chvíli, keď Faludi preniká do siete antisemitsky kódovaných kultúrnych významov o židovstve. Napríklad na konci 19. storočia slovo „žid“ vo viedenskom slangu znamenalo klitoris, v tridsiatych rokoch 20. storočia bola homosexualita označená ako „židovská nákaza“. Diskurzívna emaskulácia židov prekvapivo prekvitala i medzi nimi samotnými – etnológ a rabín Adolf Jelinek písal o židoch ako o všeobecne „ženskejšom kmeni“ (s. 214) a rakúsky filozof Otto Weininger dokonca napísal, že „židia sú oveľa ženskejší než árijci“ a „aj najmužnejších židov si možno pomýliť so ženou“ (s. 215).
Susan Faludi je brilantná v deskripcii tejto mytológie, zapája ohromné množstvo prameňov, ktoré dokáže usporiadať do zmysluplného toku rozličných typov dejín. Jej úvahám o identite však občas chýba analytická hĺbka a aj funkčnosť v rozprávaní, ktoré by azda bolo údernejšie bez exkurzov do vývoja kultúrnych významov rodu a židovstva. Napriek tomu, Faludi životopis svojho otca dovedie do triumfálneho konca, ktorý s až dojemnou symbolikou zhusťuje otázky rodovosti aj židovstva do strhujúceho poetického momentu. Otcovi pritom ponecháva tajomnosť, ktorou sa vyznačoval/a až do poslednej chvíle.
Strhujúce aj intímne, tragické aj satirické memoáre V tmavej komore sú dôležitým príspevkom k súčasnej debate o problémoch a potrebách transrodových ľudí, ako aj k problematike rodu a jeho konformných aj nonkonformných podôb všeobecne. Ich literárna kvalita sa vyrovná kultúrnej relevancii.
Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 4/2018.
[1] Faludi, S. In the Darkroom. Via: Politics and Prose. Dostupné na: www.youtube.com/watch?v=0qAlFBk0ZN8.