Derek Rebro: Vykĺbený nie je dnešok
Tallo, Michal. 2016. Antimita. Bratislava : Drewo a srd – Vlna.
Debutová zbierka vyštudovaného scenáristu a filmového kritika Michala Talla poetologicky zapadá do dnes už bohato zastúpenej vlny anesteticky orientovanej tvorby autorov a autoriek (nielen) „textovej generácie“ (Šrank). Napriek tomu, že už takto vystavané básne nepredstavujú výraznejší subverzívny prvok, ktorý by poéziu posúval tak, ako to bolo v čase raných knižiek Petra Macsovszkého, Michala Habaja, Petra Šuleja či Nóry Ružičkovej, naďalej ide vo svojich kvalitných výkonoch o umelecky aj semioticky nosnú a pre slovenský diskurz dôležitú textovú súčasť. Hneď v úvode bez okolkov dodávam, že Tallov príspevok, podobne ako z tých nedávnych debut Martina Kočiša txt.txt (až na slabšiu štvrtú časť), ktorý vyšiel v tom istom vydavateľstve v roku 2014, predstavuje práve to kvalitnejšie, a najmä obsahovo invenčné, čím sa do opísaného typu textovania dá prispieť. Čiastočnú príbuznosť s recenzovanou knihou vykazuje z najnovších debutov i zbierka Apnoe (Skalná ruža, 2016) Petra Ciba, ktorá síce nie je obzvlášť priebojná, každopádne zaujme okrem ilustrácií Svetlany Fialovej niekoľkými invenčnými spojeniami (pozri s. 36) aj viac-menej organickým prepájaním nostalgických „obrazov starého sveta“, hrdinovej telesnosti a (i jazyka) nových technológií, ktoré sa tvarovo prejavuje relatívne funkčným prepájaním anestetického a konvenčnejšieho spôsobu textovania.
Tallovu knihu (z viacerých dôvodov neprekvapivo) redigovala poetka a filmová vedkyňa Mária Ferenčuhová, ktorej časť tvorby sa v nej ako inšpiračný zdroj do istej miery zrkadlí, napríklad cez zdanlivo odosobnený záznam/(p)opis/denníkovosť, dôraz na priestor, využívanie „oka kamery“, ale aj filmového videnia a naratívnych techník vo viacerých významoch a pod. Korešpondenciu vytvára tiež medicínsky diskurz, ktorý sa cez témy späté s telesnosťou, materstvom a pod. skrytejšie dostával aj do autorkiných predošlých zbierok, no priamejšie sa prejavil najmä v jej aktuálnej knihe Imunita, a ktorý spolu so „sebaobservačnými“ pasážami, ale aj poetikou ako takou spája autorove texty i s ranou časťou poézie Nóry Ružičkovej; ale aj s novšími – na subjekt priamejšie zameranými, hoci v mnohom odlišnými – textami Michala Habaja. Samozrejme, dali by sa nájsť paralely aj s ďalšími autormi a autorkami, vrátane Kataríny Kucbelovej a iných – tak ako pri každom inom básnikovi či poetke. Nakoľko však ide skôr o prirodzené poetické inklinácie, neprerastajúce do epigónstva, nepokladám za produktívne ich ďalej výraznejšie, ak si to nevyžiada konkrétne textové miesto, rozvíjať – tobôž, keď je autorova tvorba sama osebe dostatočne svojská aj bohatá na interpretačnú analýzu.
Zbierka je koncepčne rozdelená do troch cyklov (k antimite, antimita, po antimite), ktoré v prvom pláne, nielen prostredníctvom motívov, reprezentujú postupný prechod z viac-menej fyzickej do virtuálnej (tiež) reality – tá však bola, aj ako automatická súčasť dneška (nejde teda o vedomý aktualizačný prvok), prítomná v celej knihe. Dôležité je slovo antimita, pretože práve jej protipól – vzťah a jeho nedôsledné, alebo skôr deficitné napĺňanie – predstavuje, spolu s „kontaktom“ vo viacerých významoch tohto slova, jeden z hlavných tematických plánov knihy.
Úvodná báseň je, pokiaľ ide o spomínaný prechod z „fyzickej“ do „virtuálnej reality“, síce až príliš okato programová, keď umiestňuje lyrického protagonistu do viac-menej dedinského, prírodného a oproti mestu (nielen priestorovo) uzavretejšieho prostredia; každopádne ide o autonómne zvládnutý text, v ktorom je zároveň predznamenaných viacero typických znakov Tallovej poézie, vrátane priebežne zapájaného (seba)oslovovania prostredníctvom 2. os. sg. – tento postup korešponduje s vecným tónom výpovede, na druhej strane svojou inherentnou apelatívnosťou zintenzívňuje jej naliehavosť. „Kontrastné“ prehlbovanie (nielen) implicitne prítomnej emocionality prostredníctvom sterilnejšieho a odosobneného zanášania (sa) do textu platí pre takmer celú knihu. Pochopiteľne, aj tento postup je – najmä v anesteticky, respektíve ANesteticky štruktúrovanej poézii – dnes už bežnou (aj keď nie vždy rovnako funkčne zapájanou) stratégiou. Medzi ďalšie javy, ktoré budú príznačné pre veľkú časť zbierky, patrí prílišné analyzovanie (sa) a vyvodzovanie dôsledkov z inak bežných situácií, absencia spontánnosti a relatívne paranoidné správanie sa (čo nehodnotím, ale konštatujem): „počuješ jasne, prvý raz ťa zdraví človek od vedľa, možnosť vstať, / vysloviť vlastné meno, vymeniť za iné; rýchlo hodnotíš trajektóriu / nadvihnutých očí, po tomto všetkom by si musel preletieť: / zneistieš, ostávaš ticho s vedomím, že v obci / týchto rozmerov je neodzdraviť prvým mienkotvorným / faktorom“ (s. 11). Čo je, naopak, pre zbierku ako celok menej typické, je moment stability, po ktorej síce hrdina túži, no zvyčajne ju nenachádza. V tomto prípade sa vyskytuje aspoň v rámci pevnejšieho rozhodnutia: „si odhodlaný vlastný výskyt neobmeniť“ (s. 11). Zaujme aj presah textu, poukaz na internalizované socializačné, disciplinačné mechanizmy, ktorých sa len ťažko zbavujeme a ktoré v rôznej podobe (ako dokazuje ukážka vyššie) nachádzame takmer všade (nejde teda o romantizujúcu hierarchickú dualitu mesto – dedina, v ktorej sa pozitívny hodnotový dôraz zvyčajne kladie na jeden z členov opozície): „rastliny, prenesené z činžiaka do voľnej zeme, nástoja / na črepníkových rozmeroch, rast iba do výšky, mimo rozpínania; / okolo hmyz, upravené stravovacie návyky, anonymita zmizla / s podlažiami“ (s. 11; posledný citovaný syntaktický celok z pohľadu básne zvlášť oceňujem). „Naoktrojovanosť“ a sterilita je reflektovaná i v básni toto predmestie z katalógu, ktorá korešponduje s odkazom Kucbelovej zbierky Malé veľké mesto (2008) a v ktorej zaujme dvojveršie vystihujúce dnešok ako máloktorá iná báseň: „poloha vybudovanej lokality / zamedzuje zobrazenie stránky projektu“ (s. 26). S presunom/posunom hrdinu súvisí aj akýsi pokus o reštart v básni nenaratív, sprostredkovaný jemne krkolomnou, „chcenou“ pasážou: „zo stien miznú vyobrazenia tvojho / súvisu s obsahom iných, / cudzích stien; uvoľňujú izbu / priestoru“ (s. 12; mimochodom, podobnou – najmä na prvé prečítania – krkolomnosťou sa vyznačovali niektoré pasáže v debute M. Ferenčuhovej Skryté titulky, 2003). Čítame pokus o dekonštrukciu nevyhovujúceho (ešte stále trojrozmerného) bytia aj prostredníctvom nástrojov dvojrozmernej (v básni premlčať je to hodnotovo opačne) projekčnej plochy, na ktorej je „prípustné (...) iba sledovanie nevlastných / funkčne / spracovaných naratívov“ (s. 12). Minimálne v zmysle potencie je prítomný pozitívny moment zmeny. Pokiaľ ide o spomenuté socializačné mechanizmy, zaujímavá je báseň hnus, ktorú je možné interpretovať aj ako tematizovanie spoločenskej neakceptácie osôb s inou než heterosexuálnou orientáciou; takisto báseň reinterpretácia a. sa dá čítať rôzne, okrem schyľovania sa k partnerskému rozchodu obsahuje indície na menšinovú sexuálnu orientáciu, vrátane odkazu na performovanie identity v nielen butlerovskom duchu: „orientáciu odhadneme / na základe súhrnného dojmu (...) reč, ktorou sa opätovne zavádzame / do vlastného mena, / vedie v prvej osobe. / atmosféru priznania“ (s. 15).
Väčšina recenzovaných básní sa vyznačuje napohľad jasným prvým plánom, ktorý je podporovaný priehľadnou lexikou a jednoznačnou terminológiou, nekomplikovanou syntaxou a strohosťou, no väčšina z nich je významovo komplexnejšia, vďaka čomu predstavuje interpretačnú výzvu, ako aj dôvod na opätovné čítanie. Zvyčajne sú viaceré interpretačné roviny zavinuté v sebe a je na našej skúsenostnej a myšlienkovej výbave ich recepčne rozkrývať, niektoré miesta však nadobúdajú prehlbujúci zmysel (bez ktorého by zostali viac-menej banálnymi textovými bodmi) až vo svetle kontextového zvyšku – či už básne, alebo knihy vo svojom celku. Napríklad text otalgia: bez zmeny miesta je spočiatku medicínsky strohým opisom príznakov a možností ich potláčania, ktorý síce prenesený do knihy poézie nadobúda básnický potenciál, každopádne v podobných prípadoch oceňujem „nezmierenie sa s málom“ a snahu o vytvorenie pridanej hodnoty – v tomto prípade ju okrem sprítomnenia úzkostných pocitov, dotovaných z kontextu vytŕhanými lekárskymi informáciami na internete (čo vytvára aj zaujímavý sociologický presah), zaistí pokračovanie básne, ktoré variuje spomínanú zlomovú tému knihy: problémovú komunikáciu, vyjadrenú aj hatenými pokusmi o kontakt: „objavené číslo / lekára prepíšeš do telefónu (...) už vieš, že s doposiaľ nejasnými poruchami / sluchu / je telefonovanie / výrazne rizikovou činnosťou“ (s. 14). Nenápadne, a o to účinnejšie, je nenaplnený kontakt, nezáujem o hrdinu, vyjadrený aj pasážou: „nosič s dokumentom, ktorý som o tebe nakrútil, / založíš medzi ostatné“ (s. 17), ktorá kontrastne komunikuje s hodnotovo opačným: „ťažko ťa môže mrzieť, že si nekonal / teraz, keď máš predsa všetko (...) komu preposlať“ (s. 18; zvýraznil D. R.). Do analyzovaného rámca spadá aj báseň počítať s absenciou. Tá okrem príznačného názvu (podobne výpovedný je názov textu bezkontaktne, vlastne aj knihy ako takej) sprítomňuje v prvom pláne technické problémy s prenosom videohovoru („rýchlosť / pripojenia ktoréhosi z vás je nepostačujúca“, s. 19), ktoré sú umocnené jazykovou bariérou. Na texte zaujme i „trojhlas“, ktorý sa dá čítať jednak ako (v kontexte knihy pokojne milostný – k tomu sa ešte dostanem) trojuholník, jednak ako (režisérsky) pokyn, prípadne mimotextový hlas komunikujúci s lyrickým hrdinom už nie vo význame sebaoslovenia, ale aj v zmysle autoreferenčného dialógu autora s textom, vytvárajúceho medzi nimi výraznejší dištanc: „hlásenie nie je v jazyku tvojej / mojej / ani jeho hosťujúcej krajiny“ (s. 19). Text záujem zase na problém komunikácie nazerá cez paradoxnú a jemne ironickú optiku, zohľadňujúc opäť aj nezvratný (nie nutne negatívny) virtuálny obrat reality: „pohľadnicu ešte môžeme poslať (...) klasickú známku (...) nahrádza (...) QR kód // pošty / registrujú minimum sťažností / počíta sa / s vymretím / väčšiny zberateľov“ (s. 21). Napriek morbídnej, alebo skôr čierno-humornej modalite textu, lyrický subjekt, paradoxne nevážne formou vedeckého plurálu, odmieta (nepriamo v priestore celej knihy) výlučne negatívne hodnotenie prítomnosti (nielen v tomto sa odlišuje od kriticky angažovanej časti niektorých súčasných kníh poézie – M. Habaja, K. Kucbelovej, M. Ferenčuhovej, čiastočne M. Veselkovej a iných): „názor, / že komunikácia / je v porovnaní s minulosťou menej osobná / považujeme za lož“ (s. 21).
Prípadom medzitextového prehlbujúceho komunikovania sú básne lymfa (s. 24) a lymfa II. záchytné body (s. 29). Prvý text je jednou z ukážok hrdinovej (hypochondrickej) posadnutosti sebou a svojím telom, prenesene identitou, v ktorej ruší nefunkčne uvravený úvodný verš: „tá kosť (výbežok pomenuješ kosťou len sám pre seba) nad krkom / predtým nebola, to vieš, už mesiac prehmatávaš okolie / sánky, uší, krehkých plôch nad ramenami, / nie si si istý, čo tu byť nemá a čo áno: / suchému kašľu pripisuješ viac než jeden význam“ (s. 24). Jeho ďalší plán, škodlivosť vzťahu, ktorú lyrický subjekt preciťuje až fyzicky a vyrovnáva sa s ňou podobne ako lymfatický systém s inými organizmus ohrozujúcimi javmi („odkedy odišiel, uvoľňuješ v pamäti miesto; patrilo časom / odchodov a príchodov (...) začínaš sa pozorovať: // filtrácia prebieha postupne, uzatvára / cudzorodosť do kruhov / a s postupným zmenšovaním odvádza preč: / so strachom z hmatového vnemu“, s. 24), sa naplno vyjaví práve vo svetle druhého menovaného textu, končiaceho masochistickým konštatovaním: „strach: / pod pokožkou chýba / doteraz vždy ľahko nahmatateľná planéta“ (s. 29). Týmto sa dostávam k zatiaľ len naznačenému faktu, ktorý knihu robí v slovenskom kontexte rozhodne obohacujúcou – ide o možnosť čítať viaceré jej texty aj ako (na rozdiel od kníh Lucie Bizarretovej, ktorá takisto zanáša LGBTQ problematiku do básní; žiaľ, výrazne nešikovne a aj za pomoci stereotypov, ktorým sa pokúša vzdorovať) umelecky hodnotné a neprvoplánové (!) reflektovanie neheterosexuálneho vzťahu medzi mužmi; tento fakt sa nijako ostentatívne nezdôrazňuje, jedinou (aj to len z pohľadu konzervatívnejších čitateľov a čitateliek a najmä cez prizmu dejín slovenskej literatúry, kde je queer literatúra takmer nezastúpená) príznakovou vecou je, že namiesto „nej“ je vo veršoch v súvislosti s partnerskými peripetiami dosádzaný „on“. Lyrický hrdina je v istom zmysle závislý od objektu svojho záujmu: „keď sa zbavíš tohto zvyku, stanú sa aj z teba nové polia, / odtiahnuté preč od jeho rúk a výrazu“ (s. 23). Prispôsobuje mu myslenie aj konanie: „neistota, že sa neobjavíš tento mesiac / a ani ten po ňom“ (s. 27). Nevyhovujúci vzťah sa snaží pretrhať ostentatívnymi, značne adolescentnými metódami, ktoré ešte väčšmi poukazujú na jeho pripútanosť k „nemu“, no svojou necenzurovanou priznanosťou funkčne vnášajú do knihy neprikrášlenú živosť: „zásielku by si najradšej neprevzal (...) prišiel si o jedno z gest (...) jeho adresu sa zdráhaš písať osobne, konať nemôžeš, kým do / tlačiarne nedokúpiš náplň – vieš, čo chceš dať najavo: // obsah musí pôsobiť ako neotvorený, / odosielateľovi / sa vrátiť v pôvodnom stave, s jediným / jasným znamením: / bez dotyku, / zásahu, / bez informácie“ (s. 25). Podobne autentických vyznaní nájdeme v zbierke viac, logicky vyniknú najmä v záverečnej („virtuálnej“) časti po antimite: „ja uz som sam, pod, prosim. a ty nie si znervoznujuci faktor“ (s. 50), alebo: „vedz, ze som na teba nahnevany ako este nikdy, hoci to mozno nie je / hnev, skor znicujuce uvedomenie, ze som pre teba tretotriedny nikto (...) preto ber tuto spravu ako zbohom“ (s. 55; absencia diakritiky, kopírujúca dnes bežný spôsob komunikovania, je, samozrejme, autorským zámerom). Okrem prehlbovania živosti textu cez záznamy (ne)kontrolovaných emócií takéto textové miesta funkčne (a vzájomne zintenzívňujúco) komunikujú s inak prevažne odosobneným zvyškom, ako som o tom hovoril vyššie. (Vedome emocionálnymi a o žitú realitu sa opierajúcimi indíciami obohacuje svoju konceptuálne ladenú tvorbu napríklad Zuzana Husárová, ktorej výstupy sú však tvarovo aj myšlienkovo odlišné.) Lyrický subjekt sa márne snaží o odstup – tak od „neho“, čo je zachytené znova kurzívou vysádzaným náčrtom chystanej (e-mailovej, sms...) korešpondencie, v ktorej hrdina opäť predstiera zaneprázdnenosť a nezáujem („tento týždeň som ešte tu, no neviem, či budem mať čas, / budúci odchádzam preč, niekedy potom som možno tu, / no neviem, či budem / mať čas“, s. 20), ako aj smerom k čitateľovi a čitateľke (prenesene sebe), keď autor dáva najavo nadvládu nad textom, ukazuje, že nejde o nevedomé (či nízkou mierou autocenzúry spôsobené) prepašovanie banálnych a sentimentálnych výstupov: „zdanlivo rovnaké (v texte) / píšeš / mu to, čo mu píšeš, dojímaš sa (v texte) / ako predtým, štandardizované / citoslovcia“ (s. 20). Žiaľ, zložito podanú banalitu, resp. nazeranie na bežný spôsob vnímania (a na seba – jeho nositeľa) ako na niečo výnimočné, nájdeme v texte rotoskopia. (Naopak, báseň pohyb považujem za jeden z hodnotových vrcholov knihy.)
Vyústenie krkolomného ne/vzťahu je zachytené notoricky známou, a predsa básnicky podmanivo spodobenou situáciou typu „strangers when we meet“: „nakoniec ho predsa stretneš, kráčate oproti sebe jeho mestom (...) nevedel si, či sa priznať / k potrebe dať / o sebe vedieť, k túžbe uvidieť sa (...) vyzerá rovnako ako pred rokom, / pozrie sa na teba a nie je / v tom nič, odraz lesklej reklamnej plochy (...) vieš len, / že ťa vidí, / že vie, / že ho vidíš“ (s. 28). Viaceré indície, vrátane práve citovanej básne, naznačujú, že ide o skôr platonickú pozornosť, čo by mohlo byť vysvetlené aj – z dôvodu rôznych sexuálnych orientácii – nenaplnenou homosexuálnou náklonnosťou. Takúto interpretáciu by potvrdzovala aj báseň virálne videá, reflektujúca takmer abstraktný ideál – pravdepodobne však o konkrétny predobraz sa opierajúceho – muža, ktorý „cestoval ďalej než ty (...) videl naozaj veľa, priebežne / si dopĺňa vzdelanie, predtým / študoval filozofiu, literatúru (...) poznáš okruh záujmu svojich známych, / a preto ho posúvaš ďalej, delíš sa / o nález / ako o virálne videá: / každú chvíľu získa inú / podobu // čoskoro snáď na konkrétnosť prestaneš mať priame väzby (s. 31).
V interpretačne bohatej, simultánne gradujúcej skratke je vzťah podaný v druhej časti knihy antimita, pozostávajúcej z troch krátkych textov, ktoré scudzujúcimi prostriedkami (vecný tón výpovede, „textovosť“ a autoreferenčnosť, scenáristické motívy a iné), a nie nutne chronologicky, zachytávajú – z rôznych interpretačných možností vyberám tieto – túžbu po intimite („aby komunikácia / neprebehla nepriamo / ani prostredníctvom skla či vrstvy / čoraz mäkších bodov“, s. 28), zblíženie a už v ňom prítomné odcudzenie („zablúdil v byte, zdráhal sa hovoriť a mlčať v prvej osobe (...) bez snahy o akékoľvek ďalšie oslovenie autora“, s. 37), a tým pádom nie tak úplne porozchodový pokus o vyrovnanie sa s nepriaznivou situáciou mechanickým napredovaním smerom k (časom takmer vždy nastupujúcej) harmónii, vnášajúcej do knihy detenziu: „oči fixovať na signály pre chodcov (...) farby sa potom vo svetle zlejú dokopy a / zaspávajú na sietnici“ (s. 39).
Ako som naznačil pri texte záujem, recenzovaná kniha ako jedna z mála u nás reflektuje „online aktuálnosť“ ako implicitnú súčasť dneška, a hoci jej atribúty občas slúžia ako prostriedok na vyjadrenie, alebo skôr zintenzívnenie aj negatívnych emócií a problémov, samy osebe nie sú objektmi negatívneho hodnotenia; rovnako autor nevyužíva virtuálne motívy na post- či transhumanistické (či už negatívne, pozitívne, alebo romantizujúce, kyberpunkové...) variácie, jeho hrdina v nich (a nimi) jednoducho ako člen miléniovej generácie žije, a ak občas pri čítaní vzniká dojem hrdinovej osamelosti za monitorom počítača či displejom mobilného telefónu, takto naladený subjekt by podobné pocity zažíval podľa všetkého aj v iných časoch. Navyše, to, čo sa na prvý pohľad – online komunikácia v rôznych významoch – javí ako kreovanie izolovaných ľudských ostrovov, môže byť vnímané aj ako spájanie sa. Najvýraznejším potvrdením povedaného je tretia časť knihy s podtitulom torrenty. Hoci by sa dala analyzovať bohatšie (výpovedná je už na prvý pohľad absencia interpunkcie, korešpondujúca okrem iného s jej virtuálnym tokom a internetovou bezbrehosťou, ale aj vzťahovou uvoľnenosťou, a to nielen v partnerskom zmysle), vzhľadom na rozsahové limity príspevku sa obmedzím už len na pár posledných postrehov. V prvotnej rovine (pohrávajúcej sa aj s voľnými štatistickými sondami – pozri napr. text parametre) ide o (pre internetových užívateľov a užívateľky) známe javy a situácie, ktoré opäť už samy osebe, prenesené do zbierky básní, získavajú poetický potenciál (esteticky, svojou atmosférou, aj významovo, vystihnutím dneška, ma zaujala najmä báseň update / zosobnenie), nehovoriac o napájaní sa na – v poézii ešte stále málo, tobôž kvalitne, reflektovanú – najaktuálnejšiu prítomnosť. V prenesenej rovine však poskytujú dostatok interpretačného materiálu.
Hneď úvodný text seeder je možné čítať aj ako pokračovanie vzťahových peripetií (vrátane podozrenia z nevery) z predošlých častí knihy: „čuduješ sa že prišiel / po sérii vznikajúcich záderov (...) strasieš sa / oddanosť / mohla medzičasom prejsť aktualizáciou“ (s. 47). Rovnako ako narážku na partnerskú (aj sexuálnu) voľnosť, ktorá ukotvuje možnú neveru do sociologicky širšieho rámca („kopíruje etiku nových spôsobov prenosu / stalo sa súčasťou elementárnej slušnosti // nepísaná dohoda: po stiahnutí sa od účastníka očakáva / že bude náplň ďalej zdielať“, s. 47; pochopiteľne, stále ide najmä o opis sťahovaného a zdieľaného mediálneho obsahu, zostať však iba pri tejto rovine by bola z môjho pohľadu „podinterpretácia“, pričom ako kritik, ale aj čitateľ kritík vítam skôr nadinterpretácie s rizikom dezinterpretácie než opis zjavného) a ktorá nachádza oporu tak v texte virálne videá z časti k antimite, ako aj v (nielen) nasledujúcom texte leecher. Ten sa dá totiž čítať aj ako nerovnocenný partnerský trojuholník: „seed: 1 / leech: 2 / stav / môžeme označiť za nepriaznivý (...) seeder nemusí byť prítomný vždy / rýchlosť jeho pripojenia prechádza / kolísavými zmenami / a skôr než obom leecherom / odovzdá kompletný súbor / môže bez varovania / prenos ukončiť // ani jeden z leecherov / tak nezíska / vlastný / status seedera“ (s. 48). V širšom zmysle môžeme text interpretovať aj inak – okrem iného ako odkaz na rôzne formy, aj ekonomickej a statusovej, závislosti v rámci súčasného spoločenského zosieťovania. Textový subjekt sa nezmieruje s opisom „daného“, ale nepriamo poukazuje na možnosti odporu: „odstúpiť od prenosu nie je / iba výsadou seedera / každý leecher / môže kedykoľvek vidieť / zoznam všetkých trackerov (...) môže z prostredia prenos / odobrať / a obsah / sa pokúsiť nadobudnúť inde“ (s. 51). Báseň Sieť so vzájomným sprístupňovaním zasa môžeme vnímať aj ako (v konečnom dôsledku úsmevný) „manuál“, ako postupovať v prípade odhalenia nevery: „nie je zvykom, / aby užívateľ / prichádzal do kontaktu / s ostatnými leechermi / či o nich nadobúdal akékoľvek / informácie (...) ak k podobnému stretu dôjde / odporúča sa / zachovať pokoj (...) aj dočasný / zdanlivý nezáujem / o obsah“ (s. 49). Záverečný text vytrhnúť je vyústením oboch textových plánov. Jednak zachytáva pre internetovú populáciu známe pokusy o sťažené zdieľanie mediálneho obsahu, v prenesenej rovine ide o výraznú stratu kontaktu subjektu s okolím, zintenzívňuje sa pocit jeho osamelosti (ktorý je ešte zintenzívnený datovaním básne – vianočný čas); ten však nie je finálny, implicitne je znova prítomný potenciálne harmonický opak, najmä pokiaľ sa opierame o mimotextovú realitu, opätovné „rozbehnutie torrentov“: „9. decembra 2014 je / je prevádzka najväčšieho indexu / torrentov / pozastavená (...) prístup na doménu / zablokujú sociálne siete / a stúpajúce množstvo krajín (...) stav / ku koncu decembra 2014 // k prenosom / ani vytváraniu nových torrentov / ďalej / nedochádza“ (s. 56).
Okrem iného nazeranie na technologické výdobytky v hodnotovom prevažne neutrálnom mode, interpretačne relatívne komplexné zanášanie aktuálnej (virtuálnej) reality do básní, queer podnetná veršová vrstva atď., to všetko činí knihu takmer suverénnym a rozhodne prínosným vkladom do súčasnej slovenskej tvorby.
Pôvodne vyšlo v časopise Vlna, č. 69/2016.