Derek Rebro: Sloboda by mala byť bezpodmienečným právom každého a každej
Ako sa z muža stane feminista?
Spontánnou odpoveďou by bolo „podobne ako zo ženy“, pravdou však je, a to dodnes, že mnoho chlapcov a mužov na prvý pohľad nemá dôvod zaujímať sa o rodovú nerovnosť naprieč životnými a pracovnými oblasťami, pretože ju takmer nezažívajú. Sú totiž, teda tí, ktorí spadajú do stereotypu „správneho muža“, privilegovanou súčasťou zdanlivo univerzálneho a neutrálneho, v skutočnosti patriarchálneho a ženy znevýhodňujúceho rámca. Mnohým, našťastie, časom dôjde, a to tak na základe pozorovania okolia, ako aj prostredníctvom literatúry (dotovanej praxou), že rodová nespravodlivosť sa týka aj ich. A to nielen pokiaľ ide o banálny fakt, že vzťah, rodina a spoločnosť môžu byť funkčné a tzv. zdravé, len ak je rovnako silná a nezanedbávaná každá ich súčasť, ale čoraz väčšmi aj pre dopad heteronormatívnych androcentrických mechanizmov na nich samých – ide napríklad o mýtus krásy, ktorý sa už dlhšie týka aj mužov, rodovo stereotypné roly, ktorým musia dostáť, ako aj pasce typu muž živiteľ, ktorým netúži byť každý, nehovoriac o (aj z dôvodu väčšinou vyššieho platu na strane muža, ale aj spoločenského očakávania) sťaženej možnosti muža zostať na rodičovskej „dovolenke“ a pod.
Nakoľko je to intuitívne (napríklad vnímanie nespravodlivosti voči ženám) rozhodnutie a nakoľko racionálne (v zmysle, ak je jedna časť spoločnosti slobodnejšia, je to dobré pre všetkých)?
Na toto som čiastočne odpovedal vyššie. Dosiahnutie rodovej rovnosti je, samozrejme výhodné pre všetkých, hlavne však by táto otázka nemala byť témou diskusie v zmysle áno – nie, prípadne cez hľadisko, aké výhody to komu poskytne; pokiaľ teda chceme stavať na princípoch humanizmu, ktorý je, na druhej strane, tiež relatívne rodovo slepý, ale to by bolo na dlhšiu a zložitejšiu debatu. Sloboda by mala byť bezpodmienečným právom každého a každej, bez ohľadu na pohlavie, rod, rasu, triedu či sexuálnu orientáciu. Navyše, vzhľadom na ešte stále prevládajúce usporiadanie sveta, sa mi žiada opäť zdôrazniť, že nie všetko načim pomeriavať ziskom (v rôznych významoch tohto slova). Je škoda, že aj časť súčasného feminizmu reprodukuje neoliberálny (s partiarchátom previazaný) model sveta namiesto jeho dekonštrukcie, keď sa za výdobytky feminizmu považuje, zjednodušene povedané, schopnosť niektorých žien (často hlavne bielych a zo strednej vrstvy) dostať sa na vyššie pozície v nadnárodných firmách. Uvítal by som okrem iného (!) skôr prehodnotenie (aj finančného) oceňovania verejnej a súkromnej, respektíve produktívnej a reproduktívnej činnosti – do tej druhej dnes totiž (nie zákonite z dôvodu biológie, ale najmä sociálneho a kultúrneho vplyvu) spadajú hlavne ženy, s čím súvisia témy ako feminizácia niektorých povolaní a s tým spojený pokles ich prestíže a platových podmienok, feminizácia chudoby, tobôž v dôchodkovom veku, s čím je zasa spojená závislosť od muža... Nehovoriac o stúpajúcom domácom násilí, situácii žien mimo tzv. západného sveta atď. To všetko sú témy, ktoré, ak pomeriavame striktne krátkodobou výhodnosťou či ziskom, nemusíme a ani nie je vôľa riešiť ich. Čo sa týka mňa osobne, rodové nerovnosti som vnímal intuitívne už v detstve, nerozumel som, prečo by riad mala umývať len mama, bolelo ma násilie na ženách, ktorého som bol v okolí svedkom, atď.
Ako sa feministky pozerajú na feministov, máš skúsenosť?
Moja skúsenosť je dobrá, hoci viem o rôznych postojoch jednotlivých feministických odnoží, z ktorých niektoré sú názoru, že ženská skúsenosť je neprenosná a skutočne rozumieť jej môže len žena. Takéto esencialistické názory sú však dnes skôr výnimkou. Nedávno napríklad vzbudila rozruch feministická ikona Germaine Greer, ktorá odmieta, aby za ženu bola považovaná transrodová žena. Nevôľa, ktorú tým vyvolala, je dôkazom, že podobné postoje sú v dnešnom feminizme skôr okrajovou záležitosťou. To neznamená, že ich netreba vnímať a diskutovať o nich. Väčšina feministiek však feministov víta.
Sú predsudky voči feministom väčšie ako voči feministkám?
Skôr narážam na prekvapenie najmä zo strany svojich kolegov v akademickej či pracovnej sfére, ktorí nerozumejú, prečo sa ako muž mám potrebu „tak veľmi zastávať žien“. Odhliadnuc od toho, že ako gej mám s pobytom na okraji svoju skúsenosť, ako aj toho, že neexistuje „tak veľmi“, kým nedosiahneme úplnú rovnosť (nie rovnakosť) tak medzi ženami a mužmi, ako aj medzi jednotlivcami (ich inakosťami) v rámci kategórií „muž“ a „žena“ (ale aj intersex...), prestalo ma vlastne ich prekvapenie zaujímať. Tobôž v roku 2015, keď je toľko zdrojov, kde sa môžu odpovede na svoje „zvedavé“ otázky dozvedieť, ak teda im nestačí pohľad na realitu okolo seba.
Myslíš, že keby sa k feminizmu prihlásilo viac mužov, stali by sa jeho idey akceptovateľnejšie?
Myslím, že áno, respektíve čím viac ľudí sa prestane báť označenia feminist(k)a, tým skôr okoliu dôjde, že nimi sme vlastne všetky a všetci, ktorí nie sme sexisti a mizogýnky.
(Zhovárala sa Jana Shemesh.)
Úryvky z rozhovoru vyšli v rámci článku Mnohí muži sú vlastne feministi, len nechcú, aby ich tak volali v Denníku N, 7. 12. 2015. Dostupné na: https://dennikn.sk/307450/mnohi-muzi-su-vlastne-feministi-nechcu-aby-volali/?ref=mpm.