Derek Rebro: Rodová poučenosť na Poéziu nestačí
Tomkuliaková, Eva. 2014. Sie forma. Bratislava : Vlna – Drewo a srd.
Texty Tomkuliakovej debutu ma ako feministu nanajvýš uspokojujú svojou obsahovou rovinou. Vlastne je v predošlej vete povedané takmer všetko. Ide totiž o knihu, ktorá systematickejšie než ktorákoľvek iná zbierka našej poézie tematizuje rodové, feministické otázky. Problém nastane, keď si uvedomíme, že ide o zbierku poézie. A práve tej sa mi v nej dostáva primálo.
Povedané nebolo natoľko vypuklé pri recepcii autorkiných textov publikovaných v zborníku Básne 2012 či časopisecky. Osamote totiž vynikne najmä ich (u nás ešte stále) odvážny rodový odkaz, viac-menej funkčné pohrávanie sa s paradoxom, chvíľkový vtip vyhýbajúci sa skĺznutiu do aforizmu či programový poetický odstup. To všetko môže zatieniť minimum poetologickej vzrušivosti. Tá sa dá, pochopiteľne, a často účinnejšie, docieliť bez tradičných poetických inštrumentov, pokojne i prostredníctvom tzv. sterilov – pozri vydarenejšie texty Petra Macsovszkeho. V recenzovanej knihe však s pribúdajúcimi stranami nielenže nenachádzam poéziu, ktorá by sa ma zásadnejšie dotkla: aj pre takmer absenciu komplikovanejších semiotických stretov či konotačno-asociatívnych podnetov – a to nielen tých na výraznejšie dotvorenie. V konečnom dôsledku je zbierka i myšlienkovo monotónna, do značnej miery predvídateľná. V mnohých prípadoch len ilustruje známe feministické tézy, a je teda aj interpretačne relatívne plochá.
Čítame v nej o rodovo stereotypnej socializácii a o s tým súvisiacich očakávaniach (pozri vydarený text na s. 38) a predsudkoch („musí si dávať pozor / aby nevedela všetko o ľuďoch / ktorých vôbec nepozná“, s. 19). O rodovo podmienenej (nielen) profesijnej neférovosti: „aby mohla robiť / to čo robí on / musí byť lepšia / ako on“ (s. 86). O materstve „na spoločenskú zákazku“: „materstvom urobí mame radosť (...) čo by mala byť / normatívne / podľa pravítka / by mala byť matkou“ (s. 28). Ďalej autorka spochybňuje automatickú rodovú stratifikáciu pozdĺž emocionálno-racionálnej osi: „obvinil ju / nevie si postaviť racionálny múr / ako on // povedala mu / jej emócie patria k nej // pocity ako racionálny dôvod / oddeliť sa“ (s. 18). Relativizuje rozdelenie na súkromnú sféru, prináležiacu ženám, a verejnú oblasť, prislúchajúcu mužom: „verejný život / posvätný domov / verejný dom“ (s. 29). Reflektuje direktívnu moc jazyka („pani alebo stále slečna“, s. 26) a disciplinačných mechanizmov (i kontroly: „slečna v čakárni je ona / čakáreň ako predsieň“, s. 26), mýtus krásy („ženy zabalzamované / denným a nočným krémom“, s. 23), ktorý zasahuje čoraz mladšie ročníky (s. 54). Zamýšľa sa nad komplexnosťou identít („ona sa nechce zredukovať na jednu tému“, s. 47), tematizuje problém transrodovosti: „obrys nekopíroval jej potreby (...) povedala o sebe / že je chlapec / obrys absurdne zmizol (...) obrys daný zvonka“, s. 15). V intímnejšej rovine sa stretávame s partnerskými nezhodami spôsobenými opäť rodovo podmienenými očakávaniami: „snažila sa zmeniť / keď čokoľvek naznačil / keď niečo povedala ona / o obchádzaní po trase ležatej osmičky / on sa nezmenil“ (s. 27; tu som si mimovoľne spomenul na objavné a dodnes svieže verše Taťjany Lehenovej) atď.
Autorka sa pritom snaží narúšať poetickú tradíciu, a to i v rovine jazyka a tvaru – aj tu však zostáva viac-menej na povrchu. Nahrádza napr. (dnes už nie celkom) konvenčnú emocionálnosť citovým chladom a jazykovo strohým popisom, vyhýba sa takmer akejkoľvek metaforickosti a obraznosti, prípadne podvracia rodovo zaužívané jazykové zvyklosti (žiaľ, často len schematicky, zamenením očakávanej „rodovej koncovky“ za inú, čo pri opakovaní pôsobí samoúčelne): „každá by si pomyslel“ (s. 37).
Hoci som sa snažil sám sebe namietať, že monotónne perpetuum mobile (príznakovo časté je i v tomto zmysle zapájanie príslovky „dookola“), v značnej miere kĺžuce po povrchu, je nielen zámerom, ale aj funkčným prostriedkom majúcim zrkadliť jeden z referenčných bodov knihy, ktorým je nielen známa jazyková nedostatočnosť adekvátne vyjadriť realitu vrátane nás v nej, ale najmä nemožnosť spodobiť „ženskú“ inakosť komplexnosť redukujúcimi, zato rozpriestranenými, „iné“ vylučujúcimi, subjekt-objektovými androcentrickými nástrojmi, (aj) čo Tomkuliaková reflektuje hneď v úvodnej básni. Ak sa však rozhodnem prispieť do súčasnej produkcie diskurzívne, a teda inak ako prevažne „sebou“ a známymi inšpiračnými zdrojmi dotovanou tvorbou, je nutné dostáť svojim nárokom. Ako dokazuje o. i. prax écriture féminine, adekvátne reprezentovať „ženské“ je síce nemožné, no je prospešné sa o to pokúšať, rozrušovať dominantný diskurz, hľadať (sa) v trhlinách, negatívoch a absenciách, jednoducho, nerezignovať a neuspokojiť sa s popisom tejto nemožnosti. Názov knihy navyše sľubuje „jej formu“, zostáva však iba avízom rodovo citlivého prístupu autorky k okoliu, ktorej lyrická subjektka síce píše z pozície ženy problematizujúcej rodovo stereotypné usporiadanie sveta, činí tak však „mužskými“ jazykovými postupmi. Pokiaľ nejde o žáner eseje či odborného textu, ešte stále od umeleckého výstupu očakávam keď už nie (spolu)vytváranie, performovanie (v súvislosti s analyzovanou zbierkou práve aj v rodovom, butlerovsko-irigarayovskom zmysle, ktorý sa v knihe ozýva – opäť však iba v rovine témy), tak aspoň evokovanie toho, o čom autorka píše. Namiesto iba „o tom“ by som rád čítal aj „to“.
Aby nedošlo k omylu, byť priamočiaro feministickou vo výpovedi sa s kvalitnou literatúrou nevylučuje – pozri zbierku Nahá v tŕní Stanislavy Repar. V tej síce čítame (chvíľami doslova) vykričanie neprávostí, ktoré subjektka pociťuje z dôvodu, že je žena. Súčasne nám však básne sprostredkúvajú umelecky presvedčivý a neprvoplánový veršový kontext, ktorý sa nielen inšpiroval rodovými otázkami, ale ktorý ich teoretické postuláty pretavil do verbálne invenčnej, filozoficky dotovanej a básnicky presvedčivej podoby.
V Sie forme nie je problémom len vyššie uvedené (kiežby) prebásnenie známych rodových tém. Pričasto tiež čítame o dualitách, ktoré autorka sama neproblematizujúco či len zdanlivo inak využíva („modrá vlastnosť / ružová antivlastnosť“, s. 45; vie to i lepšie: „ružová modrina“, s. 81), o rodových klišé za pomoci tých jazykových a myšlienkových: „jediná osoba / ktorá ju nikdy neopustí / je ona sama“ (s. 63). Problémom je aj polopatizmus („muži pre ňu nie sú / automatická autorita“ (s. 57) a dopovedúvanie toho, čo stačilo naznačiť: „kozmetický priemysel / si zatiaľ žije / z ich pribúdajúcich vrások“ (s. 37; tu odporúčam – hoci tiež nie bezproblémovú – zbierku práce & intimita Nóry Ružičkovej). Občas zarazia aj debutantské klišé typu: „jej hlava je cintorín nápadov“ (s. 48); „je život strata čas v kruhu“ (s. 55). Prípadne síce vtipný, no prvoplánový intertextuálny odkaz: „prázdniny tridsaťročnej“ (s. 49). A pritom práve Habajova kniha Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej mohla byť pre v sebe obsiahnutú objektivizovanú a stereotypnú ženskosť dobrým námetom na rozohranie sofistikovanejšieho, rodovo podnetného dialógu. Podobne odkaz na video na youtube autorke slúži len na ilustráciu toho, o čom už v básni vypovedali slová. Tie video nijako neprehlbuje ani nepozmeňuje (s. 54). To isté sa týka odkazu na heslo vo wikipedii o Er-forme (s. 14).
Tomkuliaková však na niekoľkých miestach dokázala, že vie písať aj inak, ako som doteraz doložil. Účinne dokáže využiť (samozrejme, nijako novátorské) obojsmerné komunikovanie verša: „pretvarovanie je pre ňu / fyzicky náročné / je pre ňu zjednodušiť sa“ (s. 17). Tento postup je spolu s už naznačeným zapájaním paradoxov jedným z mála nástrojov, ktoré do autorkiných textov vnášajú relatívne zneistenie a ambivalencie nielen smerom k mimotextovej realite, ale aj do vnútra jej (inak skôr schematického) spochybňovania. Za vydarené, pretože namiesto takmer téz prinášajúce asociácie a semioticky vopred nerozpletené uzly, považujem básne na s. 34 a 53, ako aj záver inak poučkami šuštiaceho textu na s. 45, ktorý doň prináša zdanlivo nesúvisiaci, no napísané prehlbujúci, pozitívne rušivý element.
V spojení s touto knihou sa mi žiada poznamenať, čo som roky považoval za samozrejmosť. Iba (akokoľvek z môjho pohľadu dôležité) vyhnutie sa rodovým stereotypom (v rovine témy aj jazyka) na kvalitnú poéziu nepostačuje – tobôž po silných generáciách poetiek (okrem už spomenutej Lehenovej, Repar a Ružičkovej ide o Katarínu Kucbelovú, Máriu Ferenčuhovú a iné), ktoré výrazne narúšali tradičné predstavy o poézii písanej ženami, no nie v rovine opisu, ale dekonštrukciou tak myšlienkovej roviny, ako aj (nielen rodovo) stereotypných poetických inštrumentov. Vytvorili tak myšlienkovo a semioticky komplexnú, umelecky hodnotnú a často ANesteticky podmanivú alternatívu k dominantnému poetickému prúdu, pričom sa v ostatnej tvorbe posunuli zasa o kus inam.
Napriek všetkému povedanému pripúšťam, že menej rodovo poučení čitatelia a čitateľky budú knihou zasiahnutí aspoň v rovine jej myšlienkového odkazu, že nimi pohne a prinúti ich k zamysleniu sa nad realitou, ktorej komplexnosť sa knihe síce – až na pár miest – nepodarilo zrkadliť, no už odkázanie na ňu je prospešné.
Skrátená verzia vyšla pod názvom Po trase ležatej osmičky v denníku Pravda, 11. 10. 2014.