Derek Rebro: O(d)zbrojujúci príbeh (ne)obyčajnej lásky

02.02.2019 15:39

 

Tallo, Michal. 2018. Delta. Bratislava : Vlna – Drewo a srd.

 

Michal Tallo svojou druhou zbierkou potvrdzuje, že je jedným z najvýraznejších hlasov, aký naša aktuálna poézia má. Ústrednou tému knihy je (ne)opätovaná, premenlivá a vášnivá láska nadľudských, priam galaktických rozmerov, sofistikovane a nejednoznačne napájaná na presahy rôzneho typu. Hoci je Tallovmu subjektu blízky pátos a často je v područí premrštených emócií, oboje jednak úspešne korešponduje s obsahovou líniou textov – umiernenosť by im vzhľadom na ňu ubrala z účinnosti –, jednak nezachádza za hranu ani neprepadá sitom (umeleckej) presvedčivosti, a to aj vďaka premyslenej koncepcii, nevídanému zmyslu pre mieru v nadmiere, funkčnému využívaniu výrazových prostriedkov, prevažne invenčnej obraznosti a v neposlednom rade myšlienkovej komplexnosti a mnohohlasnosti. Tá sa týka aj nie vždy ľahko dešifrovateľných interpretačných plánov (a to aj v rámci jednej zo zvolených možností), ktorých jednoznačnejšie uchopenie ani nie je nutné. Recepčne rozostrenejšie vrstvy sú na prospech knihy, ktorej textový svet letí časmi, (online) realitami, budúcimi (ne)možnosťami, vesmírom...

            Hoci je zbierka prevrstvená a jednotlivé časti –  chronologicky rámcované hlasom akéhosi demiurga, (textového) s/Subjektu, „Boha“, objektu, toho, čo ešte, alebo už nemá meno – nadobúdajú hlbší zmysel a podmanivosť pri zohľadnení a opakovanom prečítaní knihy vo svojom celku, budem ju analyzovať postupne, po jednotlivých oddieloch. Jednak preto, že je pre ňu typický vývin a dramatický oblúk, ale aj preto, že ide o vzácny typ diela, pri ktorom pociťujem zvedavosť, kam ma precíznejšie postupovanie jednotlivými textovými bodmi privedie.

            Prvý oddiel Dvojrozmerný obraz zvieraťa nielen názvom odkazuje na prvú rámcujúcu časť, ktorá by sa dala vnímať (ako všetky texty) aj vo vzťahovej rovine, keď v nej okrem iného čítame: „rozpára telo živého zvieraťa, dostane sa / až k srdcu (...) ak ho opustí, / tvor / nenávratne zomiera“ (s. 9). Úvodný oddiel potom síce začína znepokojivým obrazom implicitného nebezpečenstva, pre ktoré sa lesné tvory presúvajú bližšie k mestu (mimovoľne sa nám – popri hororových a apokalyptických kultúrnych artefaktoch, a teda nielen filmoch, v ktorých je daný jav častým signálom apokalypsy – vynoria asociácie na iným významom vybavené „postupovanie lesa“ v básni Žili vedľa seba z knižky Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí), no veľmi skoro a akoby mimochodom (čo šikovne zintenzívňuje recepčný účinok) sa do básne vkradne „on“. V zhode s vyššie povedaným možno za zviera postupujúce k mestu („nemu“) prenesene považovať samotného hrdinu: „všimni si, že z hôr postupne miznú (...) zachytiť ich môžeš na okrajoch väčších obcí, v otočných / uzloch trolejových vedení (do Vianoc / sa neozveš)“ (s. 12). Podobne ako v debute, aj tentoraz sme od začiatku svedkami prevažne nerovnocenného ľúbostného vzťahu (hoci sa bude jeho priebeh, ako ukážem, meniť). Nielen vzhľadom na často nejednoznačné využívanie 2 os. sg., text môžeme vnímať aj ako prehovor (možno „subjektu“ rámcujúcich častí) k hrdinovi, prípadne túžbu po sebaobrannom znecitlivení, ktorá je objektu jeho záujmu vlastnejšia, pretože je skôr milovaný než milujúci:[1] „strata / v tebe nevyvolá nič, len potrebu / nevplývať na okolie (neozvať sa, možno neskôr, možno potom (...) ak v tebe nič nenastane, nič ti nehrozí“ (s. 12; zvýr. D. R.). Svoju rolu zastáva aj prirodzené anestetikum, čas, ktorý hrá v knihe celkovo významnú úlohu: „v horách už neostáva nič, ani z ich obrazu na fotografii / nevychádza / pocit, neskúsiš si spomenúť“ (s. 12). V emocionálne vychýlenej a pocitovo deficitnej atmosfére, kontrastne zintenzívnenej verbálnou vecnosťou a jazykovou presnosťou (málokto u nás píše básne, v ktorých sú všetky výstavbové zložky na svojom mieste), sa nesie aj zvyšok oddielu. Hrdina uvzato vrství jednotlivé konkretizácie „druhého“, a hoci ide o dištančné formy (fotografia, e-mail, sprostredkovanie cez iné osoby) a subjekt sa snaží o – v zhode s citmi – absurdný spôsob obrany („tu je screenshot e-mailu, ktorý som ti napísal / v binárnom kóde / z obavy pred nepomerom prijatého a odoslaného textu“, s. 13) a „znecitlivenie“ (s. 13), v konečnom dôsledku je jeho správanie masochistické. Vracia ho navyše k uvedomeniu si nereálnosti svojich projekcií („tu je fotografia, na ktorej plávaš [...] fotografia neexistuje, no poskytneš mi dostatok / materiálu na jej konštrukciu“, s. 13), k zbytočnosti vrstvenia tzv. dôkazov, pretože len „on“ má v rukách moc zmeniť záznamy hrdinových snov v dôkaz obojstrannej lásky: „môžeme opísať ešte množstvo záznamov / koniec týždňa ťa však vracia na sever (...) jazyk pod pojmom záznam chápe dôkaz / ktorý mi preto nedovolíš ani vymyslieť“ (s. 13). Subjekt túži po stabilite, „život[e] bez meteorologických / vplyvov, zmien skupenstva pôdy pod nohami (...) zosuvov“ (s. 15), reálna možnosť zmeny je však mimo jeho (zaľúbených) schopností, ktoré okrem iného ústia do neurotického a možnosť autocenzúry znemožňujúceho správania: „ráno po milovaní (...) pomyslené artikulujem, / len preto, aby som mal / najbližšie tri týždne / čo / ľutovať, / od čoho / sa odrážať, / z čoho / odvodzovať / svoje tak či tak prítomné výčitky svedomia“ (s. 15). Hoci je množstvo podobných pasáží aj psychohygienicky motivovaných, vďaka umeleckej nespornosti a zvyšnému kontextu, nehovoriac o ústrednej téme, s ktorou korešpondujú, nepôsobia obťažujúco; darmo mám občas problém s hrdinom sympatizovať – napr. vtedy, keď sa zdá, že si v bolesti „sebastredne“ hovie (empatickejšie čítanie totiž chápe jeho obavy z toho, že „vyliečenie“ by znamenalo odľúbenie, preto): „myslím / že naďalej / nemám v úmysle sa liečiť“ (s. 15).

            Devízou, zamedzujúcou preklopeniu textov do „otravnosti“, je aj spomínané vizuálne pôsobivé a celkovo (napriek často konvenčným motívom a symbolom) neopozerané stvárnenie analyzovaných tém: „ležím ako zviera [opäť sa potvrdzuje možnosť jeho stotožnenia s hrdinom] / na boku s prelomeným krkom, / končatinami napodobňujem pohyb (...) sebavedomé vzďaľovanie sa od teba (...) pohnem sa, iba ak / ma ktosi preloží do vysokej buriny: sem / skôr dorazia mravce, sem / cez listy nedovidíš, či / a čo tu predstieram“ (s. 16). Záverečný text prvého oddielu by bol v kontexte (aj slovenskej) literatúry značne „prevareným“ tematizovaním roztrieštenosti a neautentickosti subjektu, problematiky identity, implicitnejšie aj jej disciplinačného a normotvorného utvárania atď., nebyť toho, že v prípade Tallovho subjektu viac než o filozofickými konceptmi dotované úvahy ide o – v rámci textového sveta autentické – zachytenie lyrického hrdinu vo vypätom stave psychickej rozorvanosti, paranoje a úzkosti, to všetko aj vo vzťahu ku konkrétnemu druhému. Viac než k dekonštruktivistickým autorom a autorkám nielen text generation (ktorí a ktoré, v rôznej miere, isteže napájajú svoje texty aj na životom a – akokoľvek skrytými či odvrátenými zrkadlami odrážanými – emóciami dotovanú realitu, no predsa len v značne anestetickejšej miere) má v tomto, trebárs, k tvorbe J. Ondruša: „čokoľvek povieš, pomyslím / si opak (...) v koho záujme, kto sa nepozerá (...) obzerám sa, / únikové východy (...) koho ústami rozprávam, kto / za mnou stojí (...) neovláda pri tom vlastný jazyk  (...) zasekne sa / vo mne ľudská reč, zlyhá / výslovnosť, meniace sa telo, nohy“ (s. 17).

            Druhý oddiel ultrasilence je síce pokračujúcim tematizovaním obsesívneho, neuspokojivého vzťahu subjektu k (už konkretizovanému) M., no otvára aj zaujímavý vzťah života/hovorenej reči a textu/básnickej reči, ktoré sú v prípade tohto autora/subjektu síce prepojené, no priebežne sa medzi nimi vytvára rôzne motivovaná bariéra. Lyrický hrdina je nútený (sa) zapisovať, no len preto, že mu nie je umožnený (plnohodnotnejší) fyzický kontakt: „stratíš sa mi / (nie však z dohľadu) / ale ak nestačí povedať ti všetko, ostáva len možnosť ukotviť sa v texte“ (s. 22; lomka za časťou v zátvorke je súčasťou verša[2] a korešponduje práve so vzťahom medzi hovorením a písaním, keď okrem iného naznačuje zalomenie veršov v citáciách). Hoci je táto forma kontaktu neuspokojivá, predsa len sa snaží udržať (ho) pri živote, zachovať vzťah v procese, ktorý je zároveň prísľubom jeho naplnenia: „pripravovať pôdu pre hovorenú reč: dovtedy text nezanechať bez zásahu a bez respondenta, bez údržby text odumiera (...) so zánikom textu zánik všetkého, text preto nemožno zalomiť, / nemožno dopustiť, aby ostal v rovine básnickej reči“ (s. 22). Podobne ako vyššie spomínané tematizovanie identity, aj autoreferenčné či intertextuálne (nielen odkazy na tvorbu Michala Habaja) pasáže (pozri aj s. 15 v predošlom oddiele) sú dnes už bežnou, sčasti retrográdnou súčasťou textových výstupov (a to nielen básnických; aj preto je Vilikovského najnovšia próza vývinovo viac-menej neproduktívna, akokoľvek zručne napísaná). Opäť však platí, že Tallov subjekt nemá inú možnosť a podobné pasáže sú nutnou, nie chcenou súčasťou tematického plánu: „ach, M., ako nikdy nikto rozplynul si sa do tráum a žánrových / pokusov – napíšem (v úsilí o zmenu, takmer ako epigón Veľkého / epigóna) vždy niekomu, cez deň, keď je, viac než zvyčajne, / nevyhnutné písať (...) mám vypustiť gýč, prenechať ho neskorším textom (...) teraz musím / pozornosť upriamiť na teba, z vety vyňať tvoje meno“ (s. 23). Znovu čítame aj prepojenie s žitou realitou, poskytujúcou nádej: „(odchod z textu do chodieb a miestností) / rozkódovať, čo si sa mi (...) snažil napovedať: / čo rozhovor obsiahol (...) a čo ešte môže“ (s. 23). Napriek tomu má prevahu náhradný (básnický) spôsob kontaktu, a hoci s ňou subjekt bojuje („toľko básní (...) nesmiem dovoliť, aby hovorenému nanútili svoju / podobu“, s. 24), pri predstave ešte statickejších, procesuálnosť „väčšmi pochovávajúcich“ umeleckých foriem („nechcem si predstavovať tento mesiac, ak by som / namiesto písania maľoval alebo fotografoval, hovoril obrazom: / ako sa ešte len vtedy zbaviť strnulosti“, s. 25), je za písanie napokon vďačný: „nakoniec nezabudnúť / poďakovať textu, ochotne sa pred ním ponížiť“ (s. 25). Hrdina ešte chvíľu zápasí, zdanlivo odosobnene (aj za pomoci úradného diskurzu a kvázi citácií z neho) rozkročený medzi fyzickú („prvý týždeň v chodbách [pozri aj s. 23] ospravedlňujem ako skúšobnú prevádzku“) a (za)písanú realitu, ktorej „pravde“ sa naďalej odmieta podvoliť („veta je priveľmi jasná a neponúka východiská: ako inak ešte / zaprieť tvoje mlčanie, zamedziť návratu k strofám“, s. 26), zároveň jej v zhode s nepoľavujúcou nádejou začína pripisovať vyššiu mieru otvorenosti: „opäť potreba zalomiť do veršov: vynútiť si viac spôsobov čítania“ (s. 26; zvýr. D. R.). Na konci oddielu, ktorému predchádza harmonizačný dialogický vpád mimotextovej, konkrétne datovanej (pozri aj s. 58) reality a veľavravne prázdnej „liečivej“ strany, dochádza k (dočasnej) detenzii, k prijatiu – akokoľvek aktuálne bolestivej, v konečnom dôsledku prospešnej – reality, ktorej terajšie zakonzervovanie v básni (netrápenie sa možnými, i tak skôr falošnými, vzťahovými scenármi) je pre hrdinu psychicky osožné: „napokon je výsledok celkom jasný. vyslovil (napísal) si to predsa (...) akákoľvek hra / na zapieranie (...) úsilie zmeniť význam tvojich krokov, / interpretovať ťa inak (...) všetko bude musieť ustúpiť. napokon / je básnická reč bez odozvy bezpečným / územím (...) jediným / textom, / ktorý zvládnem / odčítať“ (s. 29).

            Názov tretej časti násilie ilustruje jednak bolestivosť predošlého rozhodnutia, jednak anticipuje nasledujúce, rovnako neľahké taktiky emocionálneho prežitia, tobôž, keď sa na scéne vyskytne tretia osoba – pravdepodobne nový partner objektu lásky lyrického hrdinu.

Vzhľadom na spomínanú nejasnosť používania 2. os. sg., ako aj interpretačnú otvorenosť knihy, nie je ani významová rovina tejto stručnej časti jednoznačná. Jasný je len sebaobranný charakter taktiky rozmazania tvárí a objektov, ktoré z nejakého (citového) dôvodu nechceme vídať (texty asociujú napr. časť White Christmas seriálu Black Mirror). A hoci som ich najskôr čítal – aj v nadväznosti na oddiel ultrasilence – ako obranu hrdinu pred (vymazaným) „ním“, po opakovanej recepcii sa prikláňam k možnosti, že novú technológiu využil práve objekt jeho záujmu, aby zároveň ochránil svojho nového partnera (nepriamo aj lyrického hrdinu). Texty potom vnímam nie ako sebaoslovovanie, ale ako prehovor smerovaný (prevažne) k „nemu“, čím sa vysvetľuje aj vyznenie nasledujúcej časti, ktorá by vzhľadom na psychickú konštitúciu subjektu bola skôr nerealistickým prianím než odrazom reality: „prenášaš váhu: dôsledným oscilovaním sa nikdy príliš nevychýliš / na jednu alebo druhú stranu“ (s. 34; pasáž je možné čítať aj ako oscilovanie medzi partnermi). Akúkoľvek interpretačnú možnosť si zvolíme, výsledkom je emocionálna bolesť (či už ako príčina, alebo/a následok uchýlenia sa k takémuto radikálnemu kroku), recepčne opäť zintenzívnená strohosťou, sterilnosťou a nevyhnutnosťou (aj v prípade, že texty nečítame v prenesenej rovine, tak už nie výlučne sci-fi)[3] postupu: „vyvinuli sme technológiu rozmazávania tvárí (...) ak uvidíte tvár, ktorú je potrebné dodatočne rozmazať (...) upozorňujeme, že po rozmazaní je tento efekt trvalý“ (s. 33). Bezútešnosť oddielu je prehĺbená aj postupným dávkovaním, neokázalou naratívnou gradáciou a fatálnosťou záveru: „našťastie si ho na ulici všimneš v predstihu, takže nedôjde / k stretu (...) pohľadom skúmam jeho črty na fotografii: mám takú možnosť (...) centrom môjho záujmu sú / obrazy a veci, ktoré máte spoločné (...) stretnem ho v meste (verzia: on / ja / bez teba): nebojím / sa, nezavadí o mňa, problém si prezieravo nahlásil (...) podmienky si si prečítal (...) upozornili ťa, že po / rozmazaní je efekt trvalý (...) odoslal si“ (s. 32 – 38).

            Nasleduje časť s lakonickým názvom jednoduchý budúci čas, ktorý sa textovo skonkrétni do svojho opaku. Napriek predošlým pokusom a v zhode s permanentne „vyrušeným“ charakterom Tallovho básnického sveta a jeho hrdinov, (ne)vzťah medzi m a M. (zvolené malé a veľké písmeno takisto odráža hierarchickú nevyrovnanosť medzi nimi) pokračuje, odhliadnuc od snahy „nedokáže“ zaniknúť: „m si myslí, že sa to skončilo / M. hovorí, že niektoré javy sa ešte budú opakovať“ (s. 42). Zatiaľ čo predtým m. túžil po neukončenosti, hovorenom slove poskytujúcom nádej, po nezakonzervovaní potenciálneho vzťahu do básne, nateraz nastáva hodnotové prepólovanie menovaných kvalít, zvrat a obava z neukončenosti. Ešte nedávno by uvítal posun k akcii, ktorý zrazu pôsobí ako neželaná vyhrážka: „očakávané podľa neho [M.] nevyžaduje hovorené slovo, ale iba súhrn / fyzických akcií“ (s. 42). Napriek opätovne z čitateľského pohľadu jemne iritujúcej modalite niektorých pasáží, vyplývajúcej aj z ich obsahového „točenia sa v kruhu“, opäť treba konštatovať ich (textovú) nevyhnutnosť: „m si chcel konečne vydýchnuť / M. si tiež chcel vydýchnuť, no realisticky[4] vyhodnocuje situáciu / m na pozdrav ešte stále reaguje únikom (...) M. sa zákonite domnieva, že problém [!] neprešiel vývojom (...) predstavuje si, že / m si nechce predstavovať, čo by sa stalo, ak by reči dovolil vrátiť sa“ (s. 42). Subjekt prebiehajúcu situáciu (opäť zdôrazňujem, že najmä pasáže nasledujúceho typu sa dajú vnímať rôzne, čo do istej miery platí aj pre vzťahovú rovinu, v ktorej nemusí ísť po celý čas nutne o ten istý objekt náklonnosti, a poskytujú kľúč k rôznorodým presahom) reflektuje aj typicky tallovsky, prostredníctvom jej podrobného popisu a zástupnej obraznosti elektronických médií, čím si ju zároveň ujasňuje a seba priam rituálne upokojuje: „konverzačné okná už neutvoria jednoliaty priestor / dve z nich budú synchronizované informačne i pocitovo / v treťom budú skôr alebo neskôr vyhľadávané vhodné slová / ako správu čo najšetrnejšie oznámiť blízkym či rodine (...) zainteresované strany už nevstúpia do konfliktných situácií (...) vyrovnané budú naďalej kráčať do práce“ (s. 43).

            Hoci texty opisujú fázy a stavy (paranoje, úzkosti, domýšľavosti, vopred na neúspech odsúdeného predsavzatia všetko ukončiť a pod.), ktoré dôverne pozná každá (nešťastne) zaľúbená osoba, nepamätám si knihu, ktorá by o jednej z „najväčšej“, no do umelecky anemickej banality najľahšie skĺzavajúcej téme pojednávala takto presvedčivo. Práve aj v tom sa ukazuje Tallov talent, nielen (citová) odvaha (subjektu): „tvoje podozrenie sa napĺňa: miestnosť / je plná tých, ktorí (...) zväčšujú / rozpaky a rozostupy, uhýbajú očami, / vnímajú ťa ešte menej, než ťa vnímam ja // nikomu som nič neprikázal (...) ďalej mlčím a ty / to celé čítaš (...) výstavbu, ktorou som ťa obkolesil, anulujem“ (s. 44). Rovnako úspešne a dojemne (čo je slovo, ktoré sa mi pri čítaní Tallových básní vyjavuje často) sprítomňuje láskavú starosť o druhého, keď síce rovnocennú zaľúbenosť nedokážeme opätovať, no to neznamená, že dotyčnú osobu svojím spôsobom nemilujeme: „ty zatiaľ ležíš skrútený (...) neviem ti pomôcť (...) načrtnúť povahu priestoru, v ktorom sa konečne prestaneš / báť. toľko vecí vo mne ťa chce chrániť. zhmotňujem jednu za / druhou (...) až ich napokon nechávam / odísť (...) prechádzaš okolo nich na ulici. / ak sa ťa náhodou dotknú, nemajú ti ma prečo pripomenúť“ (s. 45). Nemožnosť citového splynutia, jeho pretavenia do oboch členov páru napĺňajúceho vzťahu, vyznieva o to smutnejšie, o čo väčšmi je medzi nimi identifikovateľné porozumenie a blízkosť: „M., sú štyri hodiny ráno a to, čo sa mi tak zúfalo [náhla emocionálna premrštenosť inak skôr vecného M. vrhá nové svetlo na jeho správanie, resp. svedčí o inokedy skôr sebaobrannom správaní než skutočnom nezáujme; podobne výpovedný je záver textu na s. 42, v ktorom nastáva preklopenie vzťahovej dynamiky] snažíš opísať, dôverne poznám. podobnosť / medzi nami sme si napokon všimli už včera (...) iný chlapec (...) hneď v druhej správe stručne navrhuje stretnutie (...) M., ty ani ja stretnutie nenavrhneme (...) textové polia môžu / byť to jediné, čo nám zabráni ich prekročiť (...) toto všetko ti píšem. celé by som si to rozmyslel, keby som / mal naozaj hovoriť“ (s. 47; už vyššie naznačená sebaobrana je, spolu s rôznorodo napĺňaným vzťahom hovoreného a písaného slova, jednou z ústredných tém knihy). Na ukážke zaujme aj (pre tvorbu tohto autora typicky) nenápadné a nevoluntárne reflektovanie širších tém, napr. online zoznamiek. Nenásilnosť a samozrejmosť od debutu platí aj pre queer rovinu textov, ktorá je v takejto podobe pre slovenskú – na LGBTIQ* výstupy poskromnú – literatúru o to prínosnejšia.

            Zvyšok analyzovaného oddielu predstavuje (v zhode s doteraz povedaným neprekvapivo) odzbrojujúce a funkčne patetické, ľudsky zasahujúce a esteticky podmanivé spodobovanie „posadnutej“ lásky, aká pre subjekt nemá obdoby, pričom záverečný, whitmanovsky všeobsiahly, vpred sa rútiaci textový tok (z ktorého nebudem citovať, nakoľko jeho účinnosť spočíva vo svojom – na ukážky nedeliteľnom – celku) jemne pripomína debut Ladislava Lipcseia, s tým rozdielom, že Tallov „básnický prúd“ je poetologicky sofistikovanejší a napriek zdaniu opaku precízne redigovaný (v zdanlivo neustrážených polohách sa ozve aj „pateticky bujarejšia“ časť tvorby Adama Borziča). Z interpretačného hľadiska je potom dôležitá ďalšia výraznejšia detenzia – prijatie nereálnosti tohto nevídaného vzťahu, nastávajúce v posledných veršoch tejto časti: „kým ťa zničím: na všetko sa ťa opýtam / kto je M. v mojej knihe / ty to nie si (...) rozhodujem sa ti uveriť // je to vôbec možné / prvý raz v živote zaspávam“ (s. 53).

            Prvá báseň oddielu zlá planéta je síce plynulým tematickým pokračovaním záveru toho predošlého, so všetkým, čo k obdobiu po rozchode občas patrí (vrátane nových partnerov: „ak si to vôbec ty, kto tu leží. tvoja koža zmenila farbu a tvar, / a ja si nemôžem byť istý, či som ťa rozoznal / od všetkých ostatných“, s. 58; aj predošlá ukážka sa dá, samozrejme, vnímať i v menej doslovnej podobe, napr. v nadväznosti na analyzovaný problém „sebaobranného rozostrovania“), predsa len sa však do psychicky uvoľnenej atmosféry „prijatia konca“ opätovne vnára napätie („so zbraňou v ruke ťa volám / na večeru, posledný raz sa najeme oproti sebe“, s. 58), relativizovanie konečnosti, implicitné navrátenie nádeje, a to aj za pomoci (virtuálneho) motívu detekcie a mazania tváre, ktorý bol predtým symbolom (ako sa permanentne ukazuje, neuskutočniteľného) konca: „akúkoľvek zbraň si vyberiem, možno ju / nebude potrebné ani použiť, nič / predsa nemá ukončiť, iba trvalo rozmazať“ (s. 59). Téma „rozmazania“, zameniteľnosti, ne/identifikovateľnosti, ktorá sa v knihe vyskytuje v rôznych podobách a týka sa aj samotného hrdinu (pozri napr. s. 48), prenesene aj v napojení na tekutú či láskou dočasne rozostrenú identitu subjektu, je prepájaná aj s motívom zeme (narúšanie dichotómií, nielen typu prírodné / urbánne, je pre Tallov básnický svet príznačné tiež už od debutu a spolupodieľa sa na jeho semiotickej komplexnosti):[5] „alebo je to zábal z bahna, ktorý ťa spoľahlivo maskuje / a nedovolí mi rozoznať ťa od zeme?“ (s. 58). Napriek všetkému vnímame harmonickosť, vyplývajúcu z obojstranného prijatia (staro-nového) faktu skôr zdanlivých a jemných, predsa len posunov vpred: „cítiš, že cítim ten rozdiel, inak / by si nezaspal“ (s. 58). Nasledujúce texty predstavujú napriek prevažnej verbálnej vecnosti (aj za použitia – opäť kontrastne prehlbujúceho – jazyka úradného diskurzu) prepad do relatívne nezrozumiteľnej dialogickej špirály, prerývanej (nielen na tomto mieste) kurzívou sádzanými (čo v citáciách nezohľadňujem, podobne viac-menej významotvorné a rytmizujúce medzery či grafické členenie textov) výpoveďami, v ktorej nie je úplne jasné, kto s kým sa zhovára, kto koho, prostredníctvom koho a o čo žiada, komu čo odkazuje... Táto zmätenosť však súvisí s témou, prehlbuje stratený a zúfalý stav subjektu, poetologicky prenášaný aj na nás: „ten muž opäť škrieka (...) neviem to zapísať / ruší ma práve teraz // výraz tej ženy niečo naznačuje / znepokojuje ma (...) namiesto kĺbu ostré steblo trávy, prúžok kancelárskeho papiera [opäť vnútorná súvislosť, viac-menej metonymické prepájanie prírodného s civilizačným, ale aj žitého bolestínstva s písaným atď.] / viem, že jedno s druhým súvisí – / buďte presnejší (...) neviem, aký výraz ťa znepokojil (...) chce len, aby som prikývol / a odpoveď ti poslal (...) vašej žiadosti nemôžeme vyhovieť (...) ktokoľvek by mohol skončiť / s kýmkoľvek (...) preto, že sa nikdy / predtým nevideli, že miestnosť (...) nemajú prečo spoznať, / nemajú čo“ (s. 59 – 60).

            Ďalšia časť (bez názvu) je odčlenená priesvitnou stranou, ktorá korešponduje s jej poetikou, atmosférou a tematikou, s akoby snovým, delirickým, prostomyseľným, hoci jemne ironickým pobytom hrdinu za (spomienkovou) clonou, odčleňujúcou ho od reality. Meno milovanej osoby je vo všetkých textoch tejto časti rozmazané (opätovne sa vynára téma ochranného vymazania „druhého“, ktorá spätne rozširuje možnosti čítania časti násilie a ktorú by bolo zaujímavé interpretovať aj za pomoci sekundárnej literatúry), čo je graficky znázornené zamazaním čerňou (ako v dokumentoch, v ktorých je isté veci nutné zatajiť), ktorú budem v rámci citácií nahrádzať tromi veľkými x:[6] „som šťastný, že mám XXX / je pre mňa útechou (...) chce iba dobro pre všetkých (...) XXX je ten najlepší priateľ (...) chcem ho stále o čosi viac obdivovať (...) ovládať sa? / ja však nie som slobodný (...) XXX ma o tom poučil (...) chvíle, ktoré si s XXX / doprajem, sú niečo nádherné (...) v najhorších chvíľach je blízko“ (s. 63 – 66). Miestami síce akoby účinky „drogy“ (nech už si za ňu dosadíme čokoľvek – napr. virtuálne simulovanú náhradu vymazaného M., s ktorého osobnostnými charakteristikami neskôr akoby splývala, čo smerom k nemu nevyznieva priveľmi lichotivo, na druhej strane môže ísť o ďalšiu sebaobrannú stratégiu, keď objekt lásky – najmä pred sebou – vedome „očierňujeme“, aby sme sa od neho odpútali: s. 71 – 72) vyprchávali, subjekt si opätovne uvedomuje nereálnosť subjektívne pociťovaného: „napriek všetkej láske k XXX / musím milovať / niekoho konkrétneho, / pozemského“ (s. 67). Vzápätí však čítame: „je to / ako ľúbostný príbeh, lenže ešte krajšie, / pretože toto / pretrvá. som si tým istý. / všetko závisí odo mňa[7] (...) v lete sme prežili veľa krásnych chvíľ“ (s. 68 – 69). Zároveň je táto časť chvíľami akoby paralelným prežívaním toho, čo sa reflektuje v inej podobe v ostatných oddieloch, čo takisto prispieva k mnohohlasnosti a interpretačne vyzývavej podobe zbierky: „nastal čas, aby som sa s XXX o všetkom / porozprával. / hovorím, samozrejme, / iba ja, / no viem, že ma počúva // odpovie konaním [pozri aj s . 42]“ (s. 70). Záver oddielu je vyvrcholením viacerých tematických okruhov, pričom sa vyznačuje opätovne funkčným a výstavbovo prospešným pátosom: „kráčali sme stáročia, kým sme prišli / až sem. / nikdy mi to neodpustíš. na nových / fotografiách tvoja tvár už nikdy / nebude vyzerať rovnako“ (s. 73). 

            Záverečný oddiel M. v protisvetle, ktorej názov evokuje okrem iného posmrtný tunel, čo nie je vzhľadom na tematicko-poetický charakter textov prehnaná asociácia, tematizuje opätovné oscilovanie medzi prijatím a odmietnutím spomínaného konca, medzi statickosťou a dynamickosťou, ktoré sa tiež v rôznej miere a forme objavujú v celej knihe: „úsilie vyústi do zvyku, začiatok / ponúka množstvo možností (...) časom sa však útvar vnútorne stabilizuje (...) rituály / konvencie / pravidlá slušnosti / snaha vychýliť systém zo strnulosti zvyčajne nevychádza (...) rozvráť to všetko (...) revolúciou / epidémiou / prírodnými katastrofami“ (s. 76 – 77). Vyššie som hovoril o výnimočne emocionálne vychýlenejšej podobe M. Tá je potvrdená aj útržkom zo správy adresovanej m, vo svetle ktorej sa prevažne jednostranná pozornosť ešte väčšmi mení na vzájomnejšiu (výpovedná je aj strata túžby zo strany m na s. 69), resp. sa ešte väčšmi roztvárajú nožnice medzi subjektívne negatívne pociťovanou a objektívne predsa len pre m priaznivejšie naklonenou realitou: „Musim se snazit prestat ti psat, promin. Protoze zas jen pisu, ze mi / chybis a premyslim nad vsim, uz to nemuzu delat bez vedomi vlastni / hlouposti“ (s. 80; samozrejme, v komunikácii nemusí ísť o M, ďalej však ukážem, prečo si volím túto možnosť). Ako to už zvyčajne býva, životy oboch plynú zotrvačne ďalej; darmo o tom Tallo píše básnicky zaujímavo – tak za pomoci (i mimotextovo dotovanej) realistickosti, ako aj prenesenej obraznosti (paradoxne vrátane priamočiareho, no rôzne možnosti čítania poskytujúceho motivického inventára zahŕňajúceho obrazy či fotky): „zistíš, že si mal obraz celý čas pred sebou (...) materiál nebude použitý (...) pohybuje sa ticho a nenápadne (...) väzby sa nedajú vystopovať tak ako kedysi (...) nikdy nevieš, koho sa dotkol, kto sa na teba / odteraz pozerá inak“ (s. 81 –  82). Jedným z „pohnutlivých“ vyvrcholení je pasáž, ktorá tiež potvrdzuje priebežne skusmo prebleskujúcu obojstrannú príťažlivosť: „obraz zatiaľ ostáva skrytý medzi inými obrazmi (...) dnes vieš, že to, čo pred tebou bolo / zbežne načrtnuté, sa tvojich očí / bojí rovnako, ako ty všetkého konkrétneho, všetkého / hmatateľného, / čo na dotyk / reaguje rovnako / dotykom“ (s. 83; časť ponúka tiež jedno z vysvetlení pre časté zapájanie – ochranných, dištančných – obrazov či fotografií). Interpretačne dôležitá je dvojica básní, ktorá potvrdzuje vyššie zvolenú možnosť čítať ukážku v češtine ako správu od M. Zároveň sa nimi poskytuje kľúč k autobiografickejšiemu čítaniu, keď by sme za M. mohli dosadiť českého básnika Mareka Torčíka (ktorého tvorba sa v istých ohľadoch s poetikou Talla aj pretína) a za m Michala Talla. Túto možnosť by potvrdilo aj tretie tohtoročné číslo českého periodika Tvar, kde nielenže obaja menovaní mali básne, ale Tallo jednu venoval práve Marekovi. Akokoľvek je možnosť takéhoto čítania lákavá a jej zohľadnenie by naliehavosť knihy ešte zintenzívnilo, spomínam ju len na okraj. Odcitujem iba časť jedného z uvedených textov, druhý (oddelený od prvého napohľad nadneseným textom, v ktorom sa okrem iného píše: „štrnásť miliárd rokov zaspávaš vedľa neho [...] M., niet ma, nikdy som sa nemal stať“, s. 87) je jeho prekladom do češtiny:[8] „sám nehovorí (...) len on, a nikto iný, v tom / rozpozná istý význam / takto obohatený novo nahliada na (...) aj on sám sa týmto poznaním / zmenil // proces pokračuje / s pozmenenými účastníkmi / niekto alebo niečo / má v schéme názov / M. / všimnime si absenciu rodu / aby sme nemali tendenciu M. stotožňovať / s konkrétnym človekom / alebo M. netlačili k odpovedi“ (s. 86; ironické tematizovanie nestotožňovania textovej reality s mimotextovou vyznieva vzhľadom na zvyšný kontext príznakovo a naznačenú autobiografickú rovinu skôr potvrdzuje).

            Zvyšok knihy je okrem pokračujúceho tematizovania vzťahu (snaha o ukončenie, nahradenie, opakovane pociťovaná nemožnosť, to všetko napájané na nadindividuálne a časovo neohraničené rámce atď.) ukážkou produktívneho vpisovania sa tela do básne, ktoré sa v čoraz ojedinelejších prípadoch ukazuje ako poeticky (po výraznej línii autoriek typu Nóra Ružičková či Mária Ferenčuhová) ešte stále produktívne, pokiaľ nielen korešponduje s témou, ale je aj básnicky presvedčivé (podobne nesamoúčelne autor využíva napr. obrátenie básní o 90 stupňov, evokujúce okrem iného „zloženie sa“ hrdinu, v jednom prípade doslova na zem): „môžeš položiť hlavu na chodník / vôňa ktorá mala byť darom (...) autá ju rozniesli na kolesách (...) dážď bezpečne prekrýva (...) pri zemi ako vôňa / jeho kohosi (...) alebo nikoho (...) budú ti svietiť zuby (...) z kostí preniká na povrch cez mäso a kožu, / napokon / si to musím všimnúť, nech zaspávam kdekoľvek (...) starnutie, / do ktorého sa vpíše, predsa čosi jasné / niekde zanechá (...) zhrubnutá pokožka nôh rúk / zhrubnutý povrch očí (...) napokon mi vždy zachýbaš / v tomto / alebo inom storočí (...) celý čas som kráčal bližšie k tebe“ (s. 89 – 91).

            Posledná rámcujúca časť[9], ktorá dielo uzatvára, potom, je vyvrcholením a poskytuje finálnu harmonizačnú detenziu, keď osud jednotlivca, jeho nešťastie, napája na nadindividuálny kolobeh, resp. katastrofu planetárneho významu, v ktorej sa rozplynie tá hrdinova. Toto narcistické a pri povrchnejšom pohľade sebecké (úplne inak, eticky dostredivejšie, využívajú katastrofické civilizačné scenáre vo svojej tvorbe spomínaná Ferenčuhová či Kucbelová, ktorých subjektky sú väčšmi orientované na problémy, ktoré ich presahujú)[10] riešenie každopádne vzhľadom na predošlý priebeh knihy môžeme čítať ako dočasné, dráma po zatvorení zbierky pokračuje (podobne moja zvedavosť na ďalšie Tallove básnenie): „všetko je odrazu čisté. už vieš, / čo je roztrieštenie, daný stav / ťa upokojí, nemôžeš proti nemu nájsť liek (...) neboj sa, / tento deň začnú ľudia miznúť pod mäkkou krajinou (...) a hory sa budú podobať padajúcej vlne // na vlne, rozdrvenej ranami, / zhromaždisku / živých aj mŕtvych vecí, / zahynie všetko okrem jeho tváre“ (s. 97). 

 

Pôvodne vyšlo v časopise Vlna, č. 77/2018.