Derek Rebro: Ambícia pochovaná realizáciou
Tvorba Lucie Bizarretovej (vlastným menom Lucie Bihuncovej) mi bola viackrát odporúčaná ako zaujímavá pre feministickú či queer orientovanú kritiku. Po prečítaní doposiaľ vydaných kníh, obsahujúcich umelecky podpriemerné verše, som zámer napísať o nich stať do literárnovedného zborníka oľutoval, tobôž vzhľadom na svoje dávnejšie rozhodnutie zameriavať sa na kvalitatívne minimálne priemerné texty – s výnimkou, ak tie nedvižné môžu poslúžiť ako pars pro toto širšieho problému, prípadne majú diskurzívne podnetný (napr. sociologický) presah. Posledné zmienené ma nakoniec primälo predsa len sa na Bizarretovej tvorbu pozrieť bližšie. Hoci totiž máme aspoň čiastočné zastúpenie rodovo subverzívnejšej poézie, o ktorej som písal viackrát, verše, ktoré by mali otvorenú ambíciu byť čítané v kontexte neheterosexuálnych identít, sa u nás takmer nevyskytujú. Takisto je dôležité povedať, že v prípade tejto poetky nejde o úplne okrajovú autorku, naopak, vedie internetový magazín iLeGaLiT, okrem iného bola nedávno pozvaná do relácie Nedeľná chvíľka poézie, ktorá, súdiac podľa doterajších hostí a hostiek, mapuje viac-menej relevantné osobnosti nášho kultúrneho života. V éteri sa Bizarretová vyjadrila práve aj o svojej motivácii písať „homosexuálne zamerané“ básne. Parafrázujem: „Je to cesta, ako sa odlíšiť od ostatných, ale je to aj v tom, že mám veľa známych, takto orientovaných, ktorí si radšej ako básne muž – žena prečítajú básne muž a muž, žena a žena. (...) Muž a muž nepíšem, to by som sa musela kamarátov popýtať (...) je to aj z toho dôvodu, že si myslím, že ak sa budú takéto témy častejšie rozoberať, tak možno budú heterosexuáli tolerantnejší.“ Akokoľvek sympatická ambícia, žiaľ, nestačí – a v tomto prípade nielen na umelecky, ale ani myšlienkovo pozoruhodné či téme prospievajúce texty. Za výpovedné považujem aj rodovo necitlivé uvedenie autor (namiesto autorka) v tiráži knihy Press The Button X (2013).
Autorka debutovala básnickou zbierkou Izba s oceľovými roletami (2012, Garmond; elektronická reedícia: 2014, iLeGaLiT), ktorá je výberom tvorby z rokov 2010 – 2011. O rok neskôr publikovala voľné pokračovanie s názvom Dva kríže na krku (2013, Garmond; elektronická reedícia: 2015, iLeGaLiT). V roku 2013 jej vyšla elektronická zbierka štyridsiatich básní Press The Button X (Zájezdí; edícia Přespolí). Najmä z rozsahových dôvodov sa zameriam hlavne na samostatne stojacu zbierku Press The Button X, ktorá obsahuje číslovaný kompaktnejší cyklus kratších a menej prozaizovaných textov než zvyšné dve knihy (veršové ukážky z nich – v ich elektronických verziách – budem zapájať sporadicky, okrem iného na doloženie problémového charakteru celej autorkinej tvorby; s dodatkom, že umelecky aj myšlienkovo najprínosnejšia je kniha Dva kríže na krku, ktorá síce vynikne iba v porovnaní s takmer úplne nevydarenými zvyšnými zbierkami, no v ktorej sa autorka prostredníctvom niektorých veršov, menej už celých básní, aspoň čiastočne priblížila k náznakovitejšiemu, komplexnejšiemu a poeticky úplne neurážajúcemu výsledku).
Zbierka Press The Button X začína veršami, ktoré v negatívnom zmysle predznamenávajú charakter celej knihy: „divoký rozkrok / ako maják svieti do noci / cigánka s černochom hladia si / vlasy vo vedľajšom byte / padá sneh“ (s. 3).[i] Očividné poetologické nedostatky, ako aj nefunkčná snaha šokovať či rozosmievať sprevádzajú zbierku do konca, takmer zakaždým však v podobe, keď je nám trápne za autorku, čo sa v rôznej miere týka aj zvyšných zbierok: „Chlap sa môže z myšlienok / aspoň vyhoniť. Ale čo žena?“ (Bizarretová 2013a: 18), prípadne: „‚To je jedno, zjavne ti niečo uniká‘ / ‚Žeby moč?‘“ (Bizarretová 2013a: 48). Podobné situácie a myšlienkové vzplanutia sú pre hrdinku štandardom, krkolomný a hlučný spôsob, akým ich predostiera, však opakovane prehlbujú náš recepčný údiv a snahu dívať sa inam – nie pre tabuizované témy, ale práve detinskú formu ich uvádzania na scénu: „verejným záchodom sa vyhýbam / niežeby kvapavka syfilis / či kamera priamo do zadku“ (s. 7). Často sme tiež svedkami obrazových klišé („krížom mi rysuješ / vrásky na čelo / také isté rysujú / lietadlá na nebo“, s. 5), prvoplánových a redundantných veršov: „naposledy vnorím / prsty do tvojho pohlavia / ráno vymením / fotku z peňaženky / a teba tiež / za inú“ (s. 9). Autorka oplýva nízkym stupňom autocenzúry a nepozná mieru: „steny / zafajčené červenou / všade len čierne sivé modré / zelené nehrejivé farby“ (s. 3), prípadne: „nosom zaborená do záchodovej misy, / delí, násobí, kráti menštruačné cykly (...) nahusto tlačí vycmúľané prsty (do hrdla)“ (Bizarretová 2012: 8). O kvázi prekvapivé, nešikovné a význam povedaného nijako prehlbujúce, nanajvýš povrchné konotácie rozvíjajúce pointy tiež nie je núdza: „pýtala som sa či by mi mohla pomôcť / a ona že hej hej jasné / nevedela o čo ide / ale jasné pichla by mi / heroín do žil?“ (s. 3). To všetko (a týka sa to do istej miery každej Bizarretovej knihy, ktoré tak viacnásobne opakujú klasické debutantské neduhy) umiestňuje autorkinu tvorbu do kategórie insitných písačiek, plných naivných spojení a hovorovej reči, ktorá v tomto prípade nevytvára ani dojem autentickosti (na to sú verše príliš bizarne štylizované), ani netvorí zintenzívňujúci či aspoň zmysluplne komunikujúci kontrapunkt k zvyšnému veršovému kontextu (na to sú básne príliš banálne a nepremyslené). Máme tak do činenia s narýchlo nájdenými polotovarmi, ktoré síce autorka možno nemala záujem pretaviť do esteticky hodnotnejšej výpovede, no ktoré si samy osebe jednoducho nevystačia.
Lyrická subjektka, vzhľadom na povedané nijako prekvapivo, priebežne a značne nevkusne demonštruje pocit výlučného outsiderstva – že môže ísť o falošný dojem, sa odhalí každej súdnej osobe, ktorá zo zúženého výseku reality poodstúpi, aby zazrela množstvo podobných „originálov“. Nie tak hrdinka Bizarretovej: „len ja sa prechádzam / po kalužiach svojho mesta / rovnako: / teraz predtým aj potom SAMA“ (s. 5), prípadne iné seba vyčleňujúce generalizácie: „moje bývalé spolužiačky / majú deti a manželov / na materskej bez peňazí (...) majú manželov / ktorí sa buď upijú / alebo si nájdu mladšie (...) bývalé spolužiačky / nedokončená škola & / nezamestnanosť aj po materskej (...) namiesto kočiara budete / tlačiť vozík a v ňom mŕtvolu“ (s. 17). Ako premyslene oproti tomu znejú verše z debutu Marcely Veselkovej Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa (2005), ktoré tiež tematizujú (okrem iného, vrátane najvypuklejšieho motívu nešťastnej lásky) odlišujúci sa vzťah hrdinky k okoliu, pričom sa vyznačujú aj istou dávkou zovšeobecnenia, sú však nielen feministicky dotované, ale najmä umelecky presvedčivejšie, komplexnejšie, väčšmi napájané uveriteľnou osobnou skúsenosťou lyrickej protagonistky a vyvažované aj iným (snovým...) plánom, ktorý z hrdinky sníma pocit pozitívnej výlučnosti, načrtáva deštrukčný vplyv spoločenských očakávaní atď.: „všetky moje známe / sa vydávajú alebo sú tehotné (...) medový týždeň pri mori za akciovú cenu / maľujú byty / kladú plávajúcu podlahu (...) mne sa v noci sníva / že do mňa démon vnára ruku / chytá ma za črevá (...) stretávam bývalé spolužiačky / nikdy ich neprestane baviť pýtať sa / či mám priateľa / hodnota ženy / je ešte stále funkciou hodnoty jej muža // intenzívne myslím na niečo krásne / búrka nad morom / husia koža...“ (Veselková 2005: 76).
Čitateľky a čitatelia by sa nad vyššie citovanými zápismi aj pousmiali, nebyť toho, že sa často viažu na znevažovanie ostatných. Tým sa dostávam k tomu, čo ma – aj vzhľadom na prezentovanie sa lyrickej subjektky ako nestereotypnej a nonkomfortnej osoby – relatívne prekvapilo. Ide o viacero povýšeneckých a tými najzaužívanejšími predsudkami a zjednodušeniami vybavených básní, a to aj pokiaľ ide o frekventovane zapájanú sexualitu: „Z poľa veje opar konope / a tlmené vzdychy, / po chvíli odtiaľ vychádza muž, / za krátko aj žena (...) Naivne si myslieť, / že v tomto scénickom výjave / bolo niečo viac než len trojminútový sex...“ (Bizarretová 2012: 11). Keďže v prípade veršov tejto autorky nie je vzhľadom na absenciu komplexnejších semiotických sietí a sofistikovanejších myšlienkových výstupov príliš čo interpretovať, budem si musieť v celom texte vystačiť so striedmo komentovanými, zato výpovednými ukážkami. Na ilustráciu opaku, a teda významovo zastretejších, subtílnych, a pritom úderných, esteticky pôsobivých a mnohými významovými vrstvami prepletených veršov, ktoré sa dajú čiastočne čítať aj v kontexte queer literatúry, odporúčam v našom priestore zbierku Violy Fischerovej Písečné dítě (2007).
Takže: lyrickú protagonistku iritujú priaznivci zdravej výživy, a tak ich ironicky súdi: „jedz rukolu / mäsu sa vyhýbaj (...) jedz striedmo & zdravo / mliečnym výrobkom / sa taktiež vyhýbaj (...) napokon si tieto pokyny / nezabudni vylepiť na stenu / svojho bio záchodu (s. 15). Jej ostro(ne)vtipu neunikli ani (pseudo)intelektuáli, redukovaní na hrdinkinu predstavu vonkajškových a charakterových znakov: „na každom kroku / ho stretnete / účes – tvar cibule / hlas – klaksón / akoby mimochodom / sémanticky uteší / bude vás chlácholiť / urobí všetko pre to / aby vám vyhovel (...) áno – vie / áno – nič nemožné / je to intelektuál / ktorý má názory (...) nos – lokomotíva (...) OKIADZAČ“ (s. 21; zvýraznené autorkou). A pritom si stačí spomenúť na tvorbu Tatjany Lehenovej, ktorá dokázala už pred dekádami, keď to bolo naozaj prekvapivé, pre niektorých na ženu priam šokujúce, pretaviť do umelecky hodnotných veršov nielen Bizarretovej pokusy o otvorene sexualizovanú výpoveď (pozri Lehenovej báseň Malá nočná mora, ktorá pôvodne vyšla v 8. čísle prílohy Dotyky časopisu Romboid v roku 1988 a ktorá vzbudila značnú názorovú polemiku), ale aj spoločensko-kritické postoje, vrátane irónie mierenej do tzv. bohémskych radov: „Ešte síce nadáva, / keď génius už nemá ani halier, no už ho nevyhodí“ (Lehenová 1989: 33). Bizarretovej lyrická hrdinka sa na jednej strane prezentuje ako rebelantka, na druhej strane sa paradoxne (nie raz, predčasne a skôr nechcene) ocitá v pozícii moralizujúcej staršej ženy, ktorá toho veľa zažila („Už je to dávno, / čo som intenzívne vykrúcala krk / za bujným poprsím mulatiek“, Bizarretová 2012: 6) a ktorá súčasnosť vníma ako výrazne horšiu: „tu bola nemocnica a teraz tam / vlievajú do vygumovaných / študentských mozgov vedomosti“ (s. 5). Nie je jej pritom cudzí ani agizmus: „vek má tak akurát / aj keď pomaly sa blíži k menopauze / štýl vysoký plat / a luxus na bradavke“ (s. 13), alebo: „staré dámy nemajú čo robiť / sedia v miestnosti bez okien / vykladajú pasians / v ústach cukrová vata / na hlavách fén / obočie vytrhané / do tvaru korytnačky / staré dámy nemajú čo robiť (...) pletú svetre pre / dávno odrastené deti“ (s. 17). Názorový zmätok, žiaľ, nie je dôsledkom snahy o mnohopohľadovosť, ktorá by prehlbovala viacznačnosť Bizarretovej básnického sveta. Ide skôr o nedomyslené konštrukty, zaseknuté zväčša na prvom núkajúcom sa vybočení z toho, čo hrdinka považuje za spoločenskú normu.
Rušivým javom, ktorý vynikne najmä na väčšej ploche – čítajúc naraz všetky tri autorkine knihy, je priebežné vykresľovanie žien (seba vynímajúc) ako naivných, nezohľadňujúc citlivejšie motiváciu ich konania: „A hoc v tom príbehu (...) nebola vôňa pomaranča, štipka hodvábu / ani súzvuk, ona sa pokorne / priplazila späť k mužovi“ (Bizarretová 2012: 9), márnivých či vypočítavých (pozri napríklad básne Ženské mi berú kamošov a Sebecky zo zbierky Izba s oceľovými roletami), či prehnane konzumných: „Prvá s kabelkou z čínskeho výpredaju (...) Druhá oblečená v hadej koži (...) Tretia celá z umeliny (...) Všetky tri chceli pripáliť cigaretu. / Pumpa vzplanula...“ (Bizarretová 2012: 14). Ďalšou charakteristikou, ktorou autorkine básne – (dúfajme, že) napriek snahe o opak – tiež úspešne konkurujú veľkému množstvu rodovo stereotypnej (prevažne) mužskej básnickej produkcie, je vykresľovanie ženy v role sexuálneho objektu: „rozopínať cudzie košele neznámym ženám“ (Bizarretová 2012: 3). Na telesnosť, ktorú autorka do veršov zapája relatívne často, no skoro vždy povrchne, prípadne – na rozdiel od surrealizmu, ktorému sexistická optika tiež nebola cudzia – nefunkčne absurdne („cysty v prsníkoch / zrenice uštrikované / z oparu sa chvejú / továrenské komíny / dymia pod viečkom“, s. 21), a ktorá by sa, ako to dokazujú viaceré naše poetky vrátane Nóry Ružičkovej či Márie Ferenčuhovej, dala transformovať poeticky produktívne a rodovo subverzívne (nielen v duchu koncepcie écriture du corps), často redukuje aj lesbický vzťah: „pokladníčka, / ktorá má lesbické sklony [sic!]. / Z jej očí sa odráža úsmev plus / vyzlečené nohavičky a zakaždým vraví, / že môj nový účes je až neskutočne sexi“ (Bizarretová 2013a: 17). Výnimkou je báseň Skafander na tele zo zbierky Izba s oceľovými roletami, ponímajúca ne/vzťahy a dôvody pre ne/zotrvanie v nich psychologizujúcejšie a presvedčivejšie, a text Klasika z knihy Dva kríže na krku, reflektujúci partnerský vzťah v jeho každodennosti, bez výraznejšieho upriamovania pozornosti na fakt, že ide o dve ženy, čo je v konečnom dôsledku recepčne pôsobivejšie než zvyšné – ostentatívne a nešikovné – pokusy Bizarretovej začleniť queer témy do súčasnej poézie. Tým rozhodne netvrdím, že pracovať s LGBTIQ témami priamejšie či angažovanejšie má automaticky za následok nevydarenú báseň – nemá, pokiaľ ju uchopí talentovaná poetka či nadaný básnik, čo netvorí podobné zjednodušenia: „nalievam si z tvojho lona / akoby to bol čajník / hebké prsia – dve [?] / pekne vycifrované šálky / do kompletnej súpravy“ (s. 17), prípadne: „dnes sa jej priateľovi nepostavil / a tak prišla za mnou / lebo nám dvom kruhy na plachte / nemôže nič skaziť / po celom tele som jej / rozmazala vlasy“ (s. 11), alebo poetologicky ako-tak vydarené: „pri šume internátnej sprchy / si na rozhraní bradavky / tykáme iba občas“ (s. 21). Bizarretová vlastne imituje patriarchálnu formu mnohých filmov, ktoré zobrazujú lesbický vzťah „mužskou“ – fantazijnou, domýšľavou, seba-uspokojujúcou a seba-potvrdzujúcou – heteronormatívne androcentrickou optikou (z ostatnej produkcie pozri v tomto zmysle napr. oceňovaný film Abdellatifa Kechicheho La vie d´Adele, Život Adele, 2013). K problému filmového zobrazovania ženy, resp. k jej feministickej kritike odporúčam v našom kontexte knihu filmovej vedkyne Petry Hanákovej Pandořina skříňka aneb Co feministky provedly filmu? (2007).
Cez feministickú prizmu sa ako problémový javí aj bulvárne splošťujúci pohľad na interrupcie: „pre oneskorenú úctu mŕtve embryá / nenarodených detí s pokorou vdychovať (...) SLOBODA“ (Bizarretová 2012: 3; zvýraznené autorkou), alebo: „Diskutovať so ženami tesne pred interrupciou, / ako sa cítia, či im nevadí, že o pár chvíľ / budú mať v sebe vytlačené stopy vraha“ (Bizarretová 2013a: 11). Rovnako nepotešujúci je jej pohľad na chránený pohlavný styk a antikoncepciu: „stretávam sestru, ktorá bola / zabitá pred počatím“ (Bizarretová 2012: 26). Cez queer optiku je zas neprijateľné reprodukovanie zovšeobecňujúcich stereotypov o neheterosexuálnych osobách („o ženských, ktoré sa hrajú na chlapov, nosia pánske oblečenie, účes, / spreje, chôdzu a tak ďalej“, Bizarretová 2012: 32), a to dokonca aj v textoch, v ktorých sa autorka evidentne snaží o opak (pozri báseň Svoje predsudky utopte v orosenej fľaši piva zo zbierky Izba s oceľovými roletami). Mužsko-mužský vzťah reflektuje len výnimočne a nijako prekvapivo opäť polopatisticky, opisne, v istom zmysle retrográdne a z dôvodu dodnes (pre nepriaznivé a inakosť prevažne nerešpektujúce spoločenské naladenie) prítomnej latentnej homosexuality, ničiacej v konečnom dôsledku psychiku nielen gejov a lesieb, ale aj do ich života intímne zapojených osôb, tragikomicky: „má manželku / traktoristovi chodí / pripaľovať konopné listy / má manželku / je to iba pred susedmi / s traktoristom čistí / samovar a linoleum / má manželku / na deti sa nezmohol / medzi ním a ňou / niet žiadnej iskry“ (s. 15).
Autorka prostredníctvom svojej lyrickej hrdinky kritizuje aj konzumný spôsob života či mýtus krásy, ktorý má síce negatívny dopad ešte stále najmä na ženy (pozri dodnes aktuálnu knihu Mýtus krásy od Naomi Wolf, 2000), no do patologického pola svojej pôsobnosti vťahuje i čoraz viac mužov. Opäť tak činí prvoplánovo – popisuje známe veci banálnym, neproblematizujúcim spôsobom: „v reklamách veľa nahých a polonahých žien / a v reklamách málo nahých & polonahých mužov / konzumný svet ma neberie / lenže občas treba nejaký ten šampón na vlasy (...) stereotypný svet ma neberie / lenže čo iné mi ostáva / prispôsobiť sa spoločnosti / alebo zastreliť každú televíznu bedňu?“ (s. 5). V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť síce nie celkom vydarenú a tiež značne prvoplánovú, predsa len však o niekoľko úrovní poeticky kvalitnejšiu a rodové témy do básní hodnotnejšie preklápajúcu knihu Evy Tomkuliakovej Sie forma (2014), najmä však v textovom zámere relatívne úspešnú zbierku Nóry Ružičkovej práce & intimita (2012), v ktorej autorka okrem iného demaskuje heteronormatívny mediálny rámec, v ktorom sme všetky a všetci (ako svojím dielom dokázala aj Ružičková, nie fatálne či nezvratne) vpletení. Bizarretová, samozrejme, negatívny vplyv mediálnej manipulácie a útočenie na city divákov a diváčok spracúva insitne a moralizujúco: „pani katka dojíma k slzám / na ústa prikladá šálky (...) pani katka dojíma a pán vilo tiež / pýta sa tak aj onak (...) pani katka a pán vilo dojímajú / lež koho / to je už druhá vec“ (s. 13). Rovnako dopadla jej kritika internetovej éry: „Poznám ľudí, ktoré sú závislí na internete, / ktorí sa nevedia rozprávať normálne ‚face to face‘ (Bizarretová 2012: 37; zvýraznené autorkou). Nevábne skončilo i tematizovanie rasizmu a ľahostajnosti voči nemu v básni Odtienky zo zbierky Izba s oceľovými roletami, ako aj prvoplánová konfrontácia kresťanstva a islamu, doplnená o strach z terorizmu, v texte Veľký piatok v Piešťanoch z tej istej knihy. K zjednodušujúcej, a vlastne xenofóbnej, reflexii islamu pozri aj Bizarretová 2013a: 55 – 56. Povrchnou, kvázi kritickou paralelou medzi tzv. rozvinutým a rozvojovým svetom sa zas vyznačuje báseň Dva brehy rozdelené vyschnutou riekou (Bizarretová 2012: 24). Pokiaľ ide o kritiku náboženstva, v zbierke Dva kríže na krku nájdeme číslovaný rovnomenný cyklus, prostredníctvom ktorého autorka kritizuje (najmä katolícku) cirkev, znova však polopatistickými a stereotypnými textami, čím zasa premrhala možnosť na konštruktívnu kritiku – v tomto prípade inštitúcie, ktorá si ju z viacerých dôvodov zaslúži, nie však nasledujúcim spôsobom: „Každý vie, / že najväčšími kurvami / v stredoveku boli mníšky (...) si kňaz ukladá do postele deti (...) Matka Tereza bola skutočná svätica [čo, žiaľ, autorka nemyslí ironicky] (...) porozumenie a pištoľ pod každým vankúšom / pre prípad, že nebudete robiť to, / čo si želáme my (...) Zatiaľ čo deti v Afrike umierajú hladom, / mne budú z úst vytekať slová o tom (...) ako treba pomáhať (...) od dverí k dverám / so Strážnou vežou / niekto sa hádam chytí“ (Bizarretová 2013a: 22 – 28). O kúsok vydarenejšie, pokiaľ ide o analyzovanú tému, dopadla báseň Trolejbus z tej istej knihy.
Lyrická hrdinka síce prevažne súdi a je nazlostená, občas však vyjadruje sympatie, napr. samovrahom – žiaľ, opäť značne detinským spôsobom, a pritom by jej téma mohla poslúžiť ako podnet na premýšľanie o, trebárs, eutanázii. Prípadne, ak chcela autorka zostať v osobnejšej rovine, mohla cez ňu prehlbujúco zrkadliť prevažne negatívne pocity svojej lyrickej subjektky. Namiesto toho čítame: „nikto sa ma nepýtal / či chcem na tento svet / tak nech mi nik nebráni / keď budem chcieť z neho odísť / napísal samovrah / vlastnou krvou na dlážku / predtým než zomrel / ty s jeho slovami plne súhlasíš / pretože obdivuješ samovrahov (...) ich podrezané žily / vyvrátené črevá (...) aspoň mali odvahu / skúsiť to“ (s. 19; zvýraznené autorkou). Podobne nevyužitou zostala básnicky neprebádaná téma transsexuality: „zuzana miluje maroša / a maroš miluje zuzanu / zuzana by maroša milovala / za akýchkoľvek okolností / avšak miloval by / aj maroš zuzanu / ak by vedel že / zuzana je po operácii / a narodila sa ako chlap?“ (s. 7). Hoci som autorke vďačný, že sa snaží dané témy nastoľovať a čiastočne i detabuizovať, v ňou predostieranej podobe by sa hodili skôr do vzdelávacích, hravých príručiek pre stredné školy, pričom mnohé by pôsobili nepatrične i v nich. V porovnaní s Bizarretovej kvázi angažovanými a po mnohých stránkach anemickými veršami vyniknú ešte aj texty autorov typu Vlado Šimek, ktorého básne sa síce tiež vyznačujú príliš doslovným pertraktovaním kritizovaných, alebo skôr vysmievaných spoločenských javov, no ktoré zároveň predsa len majú relatívne vtipný náboj a znesú knižné médium bez recepčného pocitu úplnej zbytočnosti.
Pokiaľ autorka nereflektuje spoločensky tabuizovanejšie témy, prípadne nešťastný vzťah dvoch žien – majúci výraznejšie zastúpenie hlavne v zvyšných autorkiných knihách, a to najmä v textoch venovaných Silvii, pozri najmä báseň Mesiac rozdeľoval izbu a tak ďalej (Bizarretová 2012: 30 – 46) a texty Takmer také ticho a Šnúry pred domom (Bizarretová 2013a: 30 – 61), či následky „zlomeného srdca“ („tvoj úsmev všitý do jaziev / mala som 23 / zopár rokov pribudlo / zopár ešte pribudne / ostaneš spomienkou / dečka v žltom mori“, s. 9), ktoré ústia aj do zatrpknutých „odsudkov“ („na plné hrdlo: zlatík / pred všetkými: zlatík / aby každý vedel / že spolu tvoria konštrukcie“, s. 13; zvýraznené autorkou), básne sa nielen vyznačujú banálnym spracovaním, ale ním aj korešpondujúco obkresľujú rovnako banálny, prípadne kvázi filozofický obsah: „strechu prefarbili na čierno / a o tri dni v tom dome / zomrel človek / čo by sa stalo / ak by použili inú farbu (...) čo by sa stalo ak...?“ (s. 9).
Napriek výraznej prevahe nekvality, aj v knihe Press The Button X je pár miest, ktoré by vďaka prísnejšej redakčnej práci mohli osloviť a ktoré dokázali zvyčajne slabé charakteristiky Bizarretovej písania (okrem iného nefunkčné opakovanie či priamočiarosť) využiť vo svoj relatívny prospech: „toto je báseň o lolite / ktorá pri sexe kričí / strašne kričí / a nahráva si to / cez program audacity / toto je lolita / a jej báseň o tom / ako pri sexe kričí / a potom vyrovnáva / hlasitosť zvuku cez audacity / toto je báseň / a toto je lolita / prostredníctvom / zvukových vĺn / sa jej môžete dotýkať“ (s. 11). Aj pre svoju jemnú zastrenosť a ustráženie miery je ako-tak pôsobivý i nasledujúci text: „les sa chveje dychom / z úst dymiace vlaky / ja tebe ústami / ľadové kruhy na brucho / zatiaľ čo ty mne / dlaňou holubicu pohládzaš / kone bežia na sever“ (s. 7). Pravdou však je opäť aj to, že v knihe s prevahou umelecky hodnotných básní by tieto predstavovali ich slabé a ideálne do knihy sa nedostaviace pozadie. Iný prípad zapojenia autoreferenčnosti, intertextuality a súčasnejšieho spôsobu textovania do básne dopadol, na rozdiel od citovaného textu s Lolitou, v zhode s poeticky nevábnym zvyškom knihy, na čom nič nemení ani irónia – tobôž vzhľadom na neschopnosť ponúknuť hodnotnú básnickú alternatívu: „deriváciou vyšúchaj / prasačie chlpy z pokrovca / metatext čistoty ako takej / implikuj do vzduchu / vystúp z postponovaného radu (...) desémantizuj komfortne & pomaly / desémantizuj nastokrát“ (s. 19). Nielen v tomto prípade akoby sme čítali cvičenia z kurzu tvorivého písania na zadané témy – kniha ako celok potom napriek styčným bodom netvorí ani koherentný celok, ani nestupňuje či neprehlbuje ústredné motívy. O zvyšných jej slabinách som povedal až dosť.
Literatúra:
BIZARRETOVÁ, L. 2012. Izba s oceľovými roletami. Nitra : Garmond.
BIZARRETOVÁ, L. 2013a. Dva kríže na krku. Nitra : Garmond.
BIZARRETOVÁ, L. 2013b. Press The Button X. Nakladatelství Zájezdí (elektronicky).
FISCHEROVÁ, V. 2007. Písečné dítě. Praha : Agite – Fra
HANÁKOVÁ, P. 2007. Pandořina skříňka aneb Co feministky provedly filmu? Praha :
Nakladatelství Academia.
LEHENOVÁ, T. 1989. Pre vybranú spoločnosť. Bratislava : Slovenský spisovateľ.
RUŽIČKOVÁ, N. 2012. práce & intimita. Bratislava : ASPEKT.
ŠIMEK, V. 2013. Modlitba za Felvidék. Bratislava : Literis.
TOMKULIAKOVÁ, E. 2014. Sie forma. Bratislava : Vlna – Drewo a srd.
VESELKOVÁ, M. 2005. Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa. Bratislava : Slovenský spisovateľ.
WOLF, Naomi. 2000. Mýtus krásy. Bratislava : ASPEKT.
Text je súčasťou zborníka K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 IV., ktorý zostavila Marta Součková a vydáva Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove v roku 2017.