Adriana Jesenková: Telá, ktoré zavážia

11.03.2019 14:57

 

Butler, Judith. 2016. Závažná těla. O materialitě a diskursivních mezích „pohlaví“. Praha : Karolinum. Preložil Josef Fulka.

 

V roku 1993 vydala Judith Butler knihu Bodies That Matter: On the Discursive Limits of „Sex“. V nej sa táto feministická teoretička vyrovnáva s námietkami, ktoré jej boli adresované po publikovaní predošlej práce Gender Trouble (1990); Bodies That Matter sú tak niekedy vnímané aj ako jej pokračovanie. Obe tieto knihy sú považované za najvýznamnejšiu časť diela Butler.

Vďaka slovenskému prekladu Gender Troubles Jany Juráňovej, ktorý bol publikovaný pod názvom Trampoty s rodom v roku 2003 a v reedícii vyšiel vo vydavateľstve ASPEKT opäť v roku 2014, a českému prekladu knihy Bodies That Matter Josefa Fulku, ktorý vydalo minulý rok pražské vydavateľstvo Karolinum pod názvom Závažná těla. O materialite a diskursivních mezích „pohlaví“, majú čitateľky a čitatelia v slovenskom a českom jazykovom prostredí príležitosť relatívne dôkladne sa oboznámiť s inšpiratívnym myslením jednej z najvýznamnejších filozofiek súčasnosti.

Podľa prekladateľa Josefa Fulku je kniha Závažná těla predovšetkým polemickou publikáciou, ktorá očakáva „pripraveného“ čitateľa/čitateľku. Minimálne v tom ohľade, že si vyžaduje isté povedomie o tom, čo Butler napísala vo svojej predchádzajúcej knihe. V tejto súvislosti možno len odporučiť čítanie doslovu v Trampotách s rodom, ktorý napísala Ľubica Kobová, prípadne filozofický slovník v knižnej alebo virtuálnej podobe, kde je potrebné aspoň predbežne sa zorientovať v heslách ako psychoanalýza, dekonštrukcia, althusserovský marxizmus a Michel Foucault.

Butler v Závažných tělách objasňuje pojem „performativity“, ktorý uviedla na scénu v Trampotách s rodom. Len pripomeňme, že koncept performativity, respektíve rodovej performativity, je založený na presvedčení, že identita subjektu, a teda aj subjekt samotný, je výsledkom pôsobenia rôznych techník moci, ktorých dominantnou súčasťou sú jazykové praktiky, čiže diskurzívna prax. Performatívna povaha rodu spočíva v tom, že v procesoch, ktoré sú nezámerným i zámerným opakovaním jazykových a telesných aktov (telesné štýly, pohyby, gestá), je to, čo sa opisuje ako zdanlivo nemenný, daný empirický fakt (rod i pohlavie), vytvárané/konštruované/materializované/konštituované/produkované. Týmto opakovaním sa sedimentujú rodové normy, ktorých tlak má za dôsledok „vytvorenie súboru telesných štýlov javiacich sa vo svojej zvecnenej podobe ako prirodzené konfigurácie tiel v pohlaviach existujúcich v binárnom vzťahu“ (Butler 2014: 217). Telo nie je vopred existujúci pohlavne špecifický povrch, do ktorého kultúra vtláča svoj zápis, ale je tiež spútané a konštituované politickými silami. Zatiaľ čo koncepcie sociálneho konštruktivizmu situovali procesy konštruovania len do roviny rodu, respektíve kultúry (cez procesy výchovy a socializácie), a telo tak ponechávali v podobe akejsi preddiskurzívnej surovosti, performatívna koncepcia rodu/pohlavia zostupuje z roviny rodu na rovinu tela, biologických daností, biológie a vidí konštruovanie už tu.

Avšak práve téza, že materialita pohlavia je konštruovaná ritualizovaným opakovaním rodových noriem, vyvolala obrovské diskusie a množstvo kritických výhrad. Butler v predslove k Závažným tělám podotýka, že „uvažovať o tele ako o niečom konštruovanom vyžaduje znovu premyslieť význam konštrukcie samotnej“ (Butler 2016: 12). Butler preto premýšľa nad tým, čo to znamená, keď sú niektoré „konštrukcie“ konštitutívne, t. j. sú niečím, čo tvorí štruktúry nášho myslenia (sú tým, bez čoho nedokážeme myslieť, čo vytvára priestor mysliteľného, inteligibilného). Zaujíma ju, aké sú obmedzenia, prostredníctvom ktorých sa nám konkrétne telo javí, pretrváva a žije, a teda: aké sú obmedzenia, prostredníctvom ktorých sú telá materializované ako „pohlavne diferencované“, a ako máme rozumieť materialite pohlavia a vo všeobecnejšom význame aj samotných tiel. Otázkou je – ako napovedá už samotný názov knihy –, ktoré telá dostanú v štruktúre sveta miesta zrozumiteľných, životaschopných, a teda „závažných“ tiel, a ktoré, naopak, zostanú bez váhy, nezavážia, zostanú za hranicou zrozumiteľného sveta ako nečitateľné, neživotaschopné a vylúčené; a, samozrejme, otázkou je aj – prečo je to tak (Butler 2016: 12).

Judith Butler tvrdí, že teórie rodu sa musia vrátiť k najmateriálnejšej dimenzii pohlavia – k telu. Filozofka ponúka prepracovanie pojmu tela, skúmajúc, ako moc heterosexuálnej hegemónie formuje „matériu“ tiel, pohlavia a rodu. Aby objasnila koncept performativity a obmedzila možné neporozumenia, ktoré najčastejšie spočívajú v chápaní konštrukcie ako zámernej aktivity (a tak aj ustanovovania pohlavia a rodu ako záležitosti akejsi každodennej voľby či výberu), Butler zdôrazňuje úlohu opakovania a využíva pri tom Derridov koncept iterability.[1] Podľa Butler, performativitu nemožno chápať mimo iterability, respektíve bez procesu iterability, regulovaného a vymedzovaného opakovaním noriem. Toto opakovanie pritom nie je vykonávané subjektom; je tým, čo umožňuje subjekt a konštituuje jeho prechodné podmienky (ustanovuje situáciu subjektu). Iterabilita ukazuje, že „performancia“ nie je singulárny akt (počin) alebo udalosť, ale skôr reiteratívna a citačná prax, ktorej diskurz vytvára účinky, ktoré pomenúva (Butler 2015: 16).

Skutočnosť, že je táto reiterácia (znovuopakovanie, t. j. „citácia“ toho, čo je normou) nutná, poukazuje na to, že materializácia nikdy nie je konečná (definitívna), a telá sa nikdy úplne nepodrobia normám, ktorými je ich materializácia podnecovaná. Iterabilita je tak vo svojej nekonečnej nepodmienenosti (undeterminedness) presne tým aspektom performativity, ktorý umožňuje jednak produkciu „prirodzeného“ pohlavného, rodového, heterosexuálneho subjektu, a zároveň v tom istom momente otvára pre ten istý subjekt možnosť jeho/jej nesúdržnosti (inkoherencie), a tým aj spochybnenia a zápasenia o svoju (pohlavnú, rodovú) identitu.  

A hoci Butler uvažuje o pohlavnom tele v kontexte jeho normativity a pohlavie chápe ako regulačný ideál/normu, akceptuje aj neredukovateľnosť materiálnosti tiel. Akceptuje, že „telá samozrejme žijú a umierajú, jedia a spia, pociťujú bolesť a slasť, sú vystavené chorobe a násiliu“ (Butler 2016: 11). Telo však presahuje akýkoľvek pokus o jeho zachytenie v diskurze. Čo môžeme robiť, je skúmať možnosti tejto konceptualizácie, a práve o to sa Butler neustále snaží aj prostredníctvom odvážneho čítania Platóna, feministických teoretičiek Luce Irigaray, Julie Kristevy, psychoanalytikov Jacquesa Lacana a Sigmunda Freuda, filozofov neskorého 20. storočia, ako Michel Foucault, Louis Althusser a spomínaný Jacques Derrida, ale aj najsúčasnejších predstaviteľov politickej teórie Ernesta Laclaua a Slavoja Žižeka. Čerpá však aj z dokumentárnych diel a literatúry, a tak má jej kniha impozantný interdisciplinárny záber.

Podľa Fulku, Trampoty s rodom i Závažné těla predstavujú akúsi myšlienkovú dielňu, v ktorej sú načrtnuté viaceré témy, ktoré sa pre ďalší vývoj Butlerovej myslenia stali určujúcimi a ktoré dôslednejšie rozpracúva vo svojich ďalších textoch (Fulka 2016: 330). Tieto témy nadobúdajú čoraz etickejší rozmer a kľúčovou sa v nich stáva otázka vylúčenia a odvrhnutia niektorých tiel nachádzajúcich sa mimo sociálnej a etickej viditeľnosti. Butler sa tak sústreďuje na to, čo je možné urobiť, aby sa hranice „normálnosti“, t. j. ľudskosti, konštituované heterosexuálnou matricou stali pružnejšími, aby sa počítali, brali vážne a mali svoju váhu všetky konkrétne telá konkrétnych ľudí. Možno práve tým, že pochopíme, ako sa uskutočňuje materializácia tiel, budeme môcť svoju pozornosť sústrediť na materialitu, či skôr matériu konkrétnych tiel, ktoré konečne začneme brať vážne ako subjekty a ako ľudí.

 

Literatúra

Butler, J. 2014. Trampoty s rodom: Feminizmus a podrývanie identity. Bratislava : ASPEKT.

Butler, J. 2016. Závažná těla. O materialitě a diskursivních mezích „pohlaví“. Praha : Karolinum.

Fulka, J. 2016. Doslov k českému vydání. Od konstrukce k etice: Závažná těla a jejich kontext. In Butler, J. 2016. Závažná těla. O materialitě a diskursivních mezích „pohlaví“.

 


[1] Jacques Derrida používa pojem iterability na označenie opakovania, ktoré sa spája s inakosťou (alteritou). Viac pozri Fulka 2016: 317 – 338.

 

Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 1/2017.